Svedok

26. kapitola

"Veľmi rád by som sa s tebou hádal o tom čia chyba to je, ale na to nie je čas. Ak jej nepomôžem, vykrváca!" kričal som zúfalo. "Mohol by si ma odviazať a doniesť nejaké obväzy?" pozrel som na neho prosebne. Nemohol som uveriť vlastným slovám. Naozaj som tu teraz Luku žiadal o pomoc?! Potom všetkom čo ten kretén spravil?! Marinettin život však visel na vlásku a jediný kto mi teraz mohol pomôcť bol práve on.

"To by som ti mohol dať do ruky rovno zbraň!" zasmial sa. 'To by mi neprekážalo.' prebehlo mi hlavou. Teraz som sa však musel venovať dôležitejším veciam.

"Neboj sa, neujdem. Nemám ako" odmlčal som sa, aby som sa mohol porozhliadnuť po miestnosti. Hľadal som nejakú dieru alebo čokoľvek čo by umožnilo náš útek. Nič som ale nenašiel. " a aj keby, nenechám ju tu." dodal som potichu. Luka sa uchechtol, no napriek tomu podišiel ku mne a z vrecka vyberal kľúč. "Čo je také vtipné?"

"Presne to isté povedala Bridge, keď som ju púšťal." povedal snažiac sa povoliť moje putá. Tak takto sa dostala von! Čo však myslel tým istým? Nemal som ale čas to riešiť. Len čo mi odomkol putá, rozbehol som sa k nej. Mal som pocit, že moje nohy nepatria mne, no napriek tomu ma doviedli až k nej. Luka medzitým odišiel pre obväz a ja som sa tak mohol k nej zohnúť. Priblížil som sa lícom k jej tvári a tak som zistil, že dýcha. Nikdy by som si nepomyslel, že ma bežná činnosť ako dýchanie môže tak potešiť. Mal som chuť ju objať, ale vedel som, že na to teraz nemám čas.

"Marinette, zobuď sa! Prosím..." vzdychol som a jemne ňou potriasol. Oči však napriek tomu neotvorila a nevydala zo seba ani hlásku. Rukou som sa priblížil k rane na jej hlave. Najprv som však musel odhrnúť jej modrasté vlasy. Pri dotyku s nimi sa mi v hlave prehrávalo naše prvé stretnutie ako nejaký film. Pri tých myšlienkach som sa neubránil úsmevu. Z rany jej vytekalo dosť krvi, ale nebolo to až také vážne ako som si myslel. 'Možno by som ju mal pobozkať. Vo väčšine kníh a filmov to funguje.' prebehlo mi hlavou a ja som sa tej myšlienke len zasmial. Na to teraz naozaj nie je čas. "Nabudúce si nájdi snúbenca, ktorý nás po vašom rozchode neunesie!"

"Pokúsim sa..." zašepkala potichu a otvorila oči. Tie dve slová ma tak potešili. Bol som veľmi rád, že žije. Chcel som ju objať, avšak v tom mi zabránili otvárajúce sa dvere. Luka po mne hodil autolekárničku a podišiel k nám. Marinette medzitým zaspala. Otvoril som teda lekárničku a vytiahol z nej malý do kotúča stočený obväz.

"Strašne ma to mrzí." ospravedlnil sa Luka.Presne som vedel za čo je to ospravedlnenie, no na to je už trocha neskoro!

"Na to si mal myslieť predtým." odsekol som a ďalej rozmotával obväz. Naozaj ma nezaujímali jeho výčitky svedomia.

"Nič o mne nevieš!" zakričal a zúfalo si prehrabol vlasy.

"Ani nechcem." povedal som a opatrne jej pritlačil na ranu obväz. Moje odmietnutie mu však nezabránilo rozpovedať mi jeho príbeh.

Áno, žijem. 😁 A som tu po neuveriteľne dlhej dobe. Nikdy by som si nemyslela, že mi bude Wattpad a vy tak chýbať. Každý deň som sa snažila všetko rýchlo spraviť, aby som sa sem mohla vrátiť, no nikdy sa mi to nepodarilo. 🙁 Schválne, či si ešte pamätáte o čom bol tento príbeh alebo ste si museli prečítať niekoľko predchádzajúcich kapitol.

P.S.: Netvrdím, že teraz budú nové časti vychádzať pravidelne, ale posnažím sa aby ste na ďalšiu kapitolu nemuseli čakať 3 mesiace. Nič ale nesľubujem.😉