Svedok

22. kapitola

Nechápala som čo sa deje. O akých dokumentoch hovorí? Loring Bernard bol Nathov kamarát, spolupracovník a tiež vlastnil polovicu Nathovej firmy. Nikdy som sa o Nathovu prácu nezaujímala a jemu to ani nechýbalo. Vždy vravieval, že keď príde z práce chce sa venovať nám a nie kariére a ja som to akceptovala. Tiež sa mi nechcelo vypytovať sa ho otázky typu: Ako bolo v práci? Ako dopadlo to stretnutie? Podarilo sa ti získať tých investorov? No, ale nedávno nastala vo firme zmena. Bolo to prvýkrát, keď mi Nath rozprával niečo o práci. Loring spáchal samovraždu. Moc som ho nepoznala, ale občas k nám prišiel na večeru. Nemal deti ani žiadnu partnerku a tak sme boli tí, ktorí k nemu mali najbližšie. Na večerách často žartoval a nikdy by mi nenapadlo, že by vnútri trpel alebo mal depresiu. Nath však povedal, že v práci bol často veľmi náladový a agresívny. Pred smrťou však našťastie prepísal svoju polovicu firmy na Natha a vďaka tomu Nath nemusel riešiť žiadne byrokratické veci. Nath mu zaplatil celkom slušný pohreb a aspoň tak sme sa s ním mohli rozlúčiť. Na pohreb neprišlo veľa ľudí. Bola som tam ja, Nath, Rose a ešte nejakí ľudia z firmy. Práve preto som nechápala o čom Rose rozpráva. Vedela som však, že je to vážne a tak som rýchlo vytiahla mobil a zavolala jej. Zdvihla to behom sekundy.

"Mari, okamžite odíď!" ozval sa jej udychčaný hlas v mobile.

"Čo? O čom to hovoríš, Rose?" nechápala som.

"Vykašli sa na Natha a ihneď uteč z domu! Nič si neber len utekaj!" šepkala potichu.

"Čo ti preskočilo?! Veď máme mať svadbu! A prečo šepkáš?" uchechtla som sa. Asi je len prepracovaná. V poslednej dobe je toho veľa, hlavne ohľadom tej blížiacej sa svadby pri príprave, ktorej mi pomáhala práve Rose.

"Nevieš, čoho je schopný. To on..." nedopovedala Rose. V diaľke som počula otváranie dverí a niečí hlas. Bol mi tak povedomý, ale nevedela som odkiaľ. Bol to muž a zrejme dosť nahnevaný.

"Nemala si tam čo robiť!" znel rozzúrene mužský hlas.

"J-ja viem, pán Kurtzberg. Mrzí ma to." koktala Rose. Počkať! Kurtzberg?! Nath!

"Rose, čo sa deje!" kričala som zúfalo do mobilu, ale nedostala som odpoveď. Potom som počula ranu ako keby niekto púšťal ohňostroj. Vôbec som to nechápala. Prečo by niekto robil ohňostroj uprostred dňa?! Krátko po tom Rose ukončila hovor. Znova som jej zavolala, ale už to nezdvíhala. Vpredu pri šoférovi sa ozvala melódia oznamujúca, že mu niekto volá. Neriešila som to a namiesto toho som sa sústredila na moje márne pokusy o skontaktovanie sa s Rose.

"No tak, zdvihni to!" šepkala som do mobilu.

"Áno, pane. Vykonám." ozvalo sa z prednej časti limuzíny, kde sedel šofér, ktorý nápadne pripomínal gorilu. Ten sa na mňa otočil a sledoval moje márne pokusy o spojenie sa s Rose. To, že nevenoval pozornosť riadeniu, mu očividne neprekážalo.

"Musíme sa vrátiť do obchodu. Zabudol som si tam mobil." oznámil mi.

"Ako si si ho tam mohol zabudnúť, keď si s ním práve telefonoval?" ozvala som sa podráždene. On mi síce vykal, ale ja som mu tykala. Mala som to tak s každým našim zamestnancom a jedinou výnimkou bola Rose, ktorá mi tiež tykala. Občas mi povedala, že sú k nej ostatní naši pracovníci nepríjemní a to najmä preto, že mala vďaka mne mnoho výhod. Nikdy sa však na nikoho konkrétneho nesťažovala, pretože mu nechcela ublížiť. Ku všetkým bola vždy milá, ale niekedy to s tou dobrotou preháňala.

......My opinion......

Toto je už pravdepodobne predposledná kapitola písaná ako "Flashback". Som strašne rada za vašu podporu. Veľmi mi to pomáha. Ďakujem...💞☺