Mesačný Kameň - Férska Nevesta ✅

2. Kapitola - Cesta k pravde, je plná tajomstiev...

Aj napriek tomu, že vonku nebolo práve najteplejšie, som sa s Alice, mojou najlepšou priateľkou a dlhoročnou dôverníčkou, vybrala na lúku kde sme sa ako malé často chodili hrať. Práve teraz, sme sedeli na starej bordovej deke, ktorá patrila ešte Alicinej babke a dívali sa na západ slnka. Vedľa mňa ako zvyčane, ležal veľký biely vlk a potichu oddychoval.

„Zaujímalo by ma, prečo sa posledné dni každý správa tak divne," prehovorila tenkým hláskom a pozrela na mňa. Pohľad som jej opätovala a mykla plecami. Pravda bola taká, že dnes sme sa obe museli vykradnúť z domu, pretože inak by sme sa nikam nedostali. Posledné dni nás rodičia držali nakrátko a keď sme si pýtali odpoveďe na naše otázky, zaryto mlčali a tvárili sa, akoby sme ani neprehovorili. Liezlo mi to na nervy.

„Netuším. Ale čím viac sa niečo predo mnou snažia utajiť, tým som zvedavšia. Dnes sa plánujem vkradnúť do otcovej pracovne a prísť tomu všetkému na koreň," prezradila som jej svoj plán. Alice to neprekvapilo. Bola som známa tým, že som konala rýchlo a nepremyslene. A taktiež s hlbokým presvedčením, že je to správne. Preto sa ma ani nesnažila prehovoriť.

„Nemyslím si, že je to správne riešenie. Len tak bez dovolenia, vojsť do pracovne tvojho otca," pokrútila hlavou.

„Správne, či nie. Chcem vedieť, prečo sa všetci okolo mňa chovajú divne a prečo sú otec s bratom, takí prehnane starostliví. A samozrejme, prečo mi otec dohaduje schôdzky s Petom Blythom," zamrmlala som a Alice sa zasmiala.

„Náhodou, Peta je veľmi milý," povedala Alice a upravila si sukňu.

„Tak to potom chlapec klope na nesprávne dvere. Nabudúce ho pošlem za tebou, chceš?" spýtavo som nadvihla jedno obočie a Alice sa začervenala a prudko pokrútila hlavou.

„Čože? Tebe sa páči Peta Blythe?" vyhŕkla som a Alice očervenela ešte viac, zahanbene prikývujúc.

„Myslela som si, že tvoji rodičia sa rozhodli pre Matthewa Clarka," naklonila som hlavu nabok a zaklipkala očami.

„To áno, ale veľmi s tým nesúhlasím. Peta je otvorený, milý a láskavý, zatiaľ čo Matthew sa stále mračí a nikdy sa neusmeje. Stále niečo rieši. Neviem... Myslím si, že ja a on si jednoducho nie sme súdený," pokrútila hlavou.

„Presne ten pocit mám zase ja u Petu. Predstav si, že ešte pred nedávnom ho otec, doslova, vyhodil z nášho domu a teraz ho k nám opakovane pozýva a posiela nás na dlhé prechádzky. Nechápem to. Najprv nechce, aby sa mi dvoril a teraz ho priam žiada, aby chodil k nám domov," zamračila som sa.

„V poslednej dobe, sa naši rodičia skutočne správajú divne," pritakala Alice
a ja som sa usmiala a postavila sa.

„A preto je načase, celé toto divadielko ukončiť," pozrela som Alice do očí a tá sa usmiala.

„Asi ťa nepresvedčím, však?"

„Ani sa o to nepokúšaj, Alice, pretože to bude zbytočné mrhanie slov," zasmiala som sa a pozrela na slnko, ktoré pomaly ale isto, mizlo za vrcholkami kopcov.

„Už sa stmieva. Asi bude lepšie, ak sa vrátime," otočila som sa späť k Alice, podala jej ruku a vytiahla ju na nohy. Aelfthryth, ktorý sa medzitým zobudil, už stál vedľa mňa a sledoval každý môj pohyb.

„Vezmi nás domov," šepla som, s pohľadom upretým do jeho strieborných očí...

👑🖤🖤🖤🖤👑

„Stále nemôžem uveriť tomu, že ako domáce zvieratko máš Magického vlka, kríženého s Meničom!" zakričala Alice, v snahe prekričať svišťanie vzduchu, okolo našich tiel. Zasmiala sa a pohladila Aelfthrytha po jeho hustej bielej hrive. Zbožňovala som ten pocit, keď som sa s ním šla len tak prebehnúť a mohla som cítiť vietor vo vlasoch. Ten moment, pre mňa znamenal tak veľa. Bol to moment, kedy ma nepútali žiadne pravidlá slušného správania a ja som bola slobodná. Smiala som sa, kričala a Aelfthryth bežal. Snažili sme sa spoločne prebehnúť vietor. Tentoraz sme však bežali o čosi pomalšie, pretože Alice na sebe nemala vhodné oblečenie a vôbec neobľubovala rýchlu jazdu. Krútila sa jej potom hlava a bolo jej zle.

„Sme tu," prehovorila som a Alice otvorila oči. Vždy si ich zatvárala. Vravela, že je to tak lepšie, pretože krajina sa mihala príliš rýchlo a jej žalúdok vtedy robil skutočne neprijateľné kúsky. Takto ostával na svojom mieste.

„Konečne," vydýchla a ja som jej pomohla zosadnúť dole.

„Budeš mať veľké problémy?" opýtala som sa a Alice sa usmiala, myknúc plecami.

„Zrejme áno. Ale stojí to za to, porušiť ten obrovský zoznam pravidiel, keď s tebou môžem byť celé dopoludnie."

Usmiala som sa na ňu, zamávala jej a uháňala čo najrýchlejšie domov. Tak rýchlo, ako samotný vietor...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Doma ma už čakal naštvaný otec, znepokojený brat a na smrť vystrašená mama.

„O týchto tvojich nečakaných útekoch sme sa už minule rozprávali, mladá dáma. Pamätáš sa?" prehovoril otec ľadovo pokojným hlasom, keď sa za mnou zavreli dvere.

„Áno," povedala som a sadla si za stôl. Videla som to na veľmi dlhý a ťažký rozhovor.

„Mne sa zdá, že ani nie. Čo znamená, že ti ho budem musieť pripomenúť," sadol si oproti mne a pozrel mi priamo do očí. V tých jeho zúrila búrka. Hotový hurikán. Zhlboka som sa nadýchla a pripravila sa na príval slov, ktoré nasledovali. A ktoré som mala naservírované namiesto večere...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Hneď potom ako som bola vyslaná do svojej izby, aby som popremýšľala o svojom správaní, som otvorila okno a vpustila dnu nepokojného Aelfthrytha v podobe bielej vrany. Tá sa hneď potom, čo sa pohodlne usadila na mojej stoličke, pustila do neznesiteľného krákania, ktorým dávala najavo svoju nespokojnosť.

„Pšt, Aelfthryth," schmatla som ho za zobák a výstražne na neho pozrela. Rozhovor v kuchyni, našťastie, nerušene pokračoval a ja som si uľahčene vydýchla a pustila Aelfthrythov zobák. Vrana si nespokojne našuchorila perie, zlietla na zem a tam sa zmenila na fretku, ktorá na mňa po očku urazene zazerala.

„Prepáč, Al," šepla som, kľakla si a spýtavo k nemu natiahla ruku. Aelfthryth chvíľu váhal, ale nakoniec sa mi po nej vyškriabal na rameno, kde sa spokojne usadil.

„Teraz je čas dozvedieť sa, čo sa to tu vlastne deje," pozrela som sa na dvere a pomaly sa k nim vydala. Pevne rozhodnutá zistiť pravdu, aj keby bola hocijako bolestivá...