4. Kapitola - Na Zimnom dvore...

2.9K 219 2
                                    

„Saiorse! Saiorse!" ozvalo sa hneď vedľa mňa a ja som sa nepokojne zamrvila. Niekto mnou zatriasol a opakovane volal moje meno. Hlas, ktorý ho neprestajne a tvrdohlavo opakoval, zas a znova, bol tenký a jemný ako porcelán. A samozrejme, naplnený obavami, ktoré už beztak tenký hlások, posúvali o oktávu vyššie.

„Alice?" zašepkala som a pomaly otvorila oči. Nado mnou sa skláňala Alicina tvár, po ktorej sa kotúľali slzy.

„Saiorse!" zvolala kvílivo Alice a hneď ako som sa opatrne nadvihla do sedu, sa mi hodila okolo krku. Len tak-tak som sa udržala vo vzpriamenej polohe.

„Vitaj na palube," prehovoril ďalší hlas a ja som sa pozrela na Deborah, sediacu oproti mne. Ryšavé vlasy, mala strapaté a jej typické, hnedé šaty, boli potrhané. Akosi som tušila, že na tom nebudem o nič lepšie.

„Kde to sme?" opýtala som sa a hladkala vzlykajúcu Alice, po hnedých vlasoch.

„Och, čert vie. Zatiaľ len tipujeme. Sophie povedala, že to najskór bude voz a ja jej neprotirečím," pohodila blonďavými vlasmi Cat, sediaca vedľa Shopie, ktorá študovala niečo, čo sa podobalo dverám.

„Sme tu zamknuté. A môžem s istotou povedať, že je to kladka. Veľmi kvalitne vyrobená kladka," skonštatovala a pozrela na mňa.

„Takže, vykopnutie dverí, neprichádza do úvahy," zamrmlala som si popod nos a Sophie pokrútila hlavou, aby potvrdila moje slová.

„No, ak už nemôžeme újsť. Aspoň že nás nedali do voza, kde sa preváža dobytok. To by som skutočne neprežila," založila si ruky na prsiach Cat a zamrvila sa, hľadajúc si lepšiu polohu.

„Skutočne? Teraz myslíš práve na toto, Cat? Uniesli nás! Uniesli!" skríkla Deborah, s miernou hystériou v hlase. Alice sa odo mňa odtiahla, ale stále držala moju ruku.

„Mali by sme sa upokojiť," šepla a Cat si pohŕdavo odfrkla.

„Že to vravíš práve ty, Alice. Celý čas si tu nariekala a plakala. Fňuk sem, fňuk tam," rozhodila rukami.

„To stačí, Cat," precedila som pomedzi zuby a prebodla ju pohľadom. Cat okamžite zmĺkla a upriamila svoju pozornosť na Sophie, ktorá práve tlačila do dverí.

„Veľmi, veľmi kvalitné drevo," povedala.

„Nabok, poprosím," povedala som a spoločne s Alice, sa presunula k Sophie.

„Nemá to cenu. Odtiaľto sa nedostaneme," povzdychla si Deborah.

„Drahá Dee, ani najlepšia remeselnícka práca, nie je nezničiteľná," podotkla som a kopla do dverí. Tie zarachotili.

„Reťaz?" spýtavo nadvihla obočie Alice a ja som nespokojne zafučala.

„Sama to drevo ani nešuchnem. Čo keby, ste mi pomohli?"

„Kopať do dverí! To sa ti tak podobá, Saiorse! Ale ja to rozhodne, robiť nebudem. Taká potupa. Bola som vychovaná tak, aby pre mňa dvere vykopávali ostatní. A najlepšie muži," nesúhlasne pokrútila hlavou Cat.

„A kto ťa tu, prosím ťa, vidí?" opýtala sa Deborah a prevrátila očami.

„Je mi jedno, či ma niekto vidí, alebo nie. Je to pod moju úroveň."

„Fajn, tak si tam seď a čakaj na svojho princa. Ale jednu vec ti poviem, Cat. Žiaden princ nepríde, pretože len Bohovia vedia, kde práve sme, kam nás vezú a čo s nami plánujú urobiť," zavrčala som.

„Ale neboj sa, keď sa nám odtiaľto podarí dostať, niekoho po teba určite pošleme," sarkasticky dodala Deborah.

„Fajn! Fajn! Pochopila som. Bohovia..." mrmlala si popod nos, keď sa k nám štvornožky plazila. Keď sa vsunula na voľné miesto, medzi Deborah a Sophie, pozrela na mňa.

„Spokojná?" opýtala sa s poriadnou dávkou irónie v hlase a ja som sa aj napriek situácií, v ktorej sme sa nachádzali, usmiala.

„Mimoriadne, drahá Cat. Dobre, pripravte sa a kopnite tak silno, ako len vládzete. Na tri. Raz, dva, tri!" skríkla som a z celej sily kopla. Ostatné dievčatá, nasledovali môj príklad a dvere sa bláznivo rozkývali. Až tak, že nimi dnu sem-tam presvital pásik slnečného svetla.

„Skvelé. Svetlo, by sme mali. Aspoň na pár sekúnd," sucho škonštatovala Cat a ja som na ňu vražedne pozrela.

„Dobre, dobre. Už mlčím," zamumlala.

„Znova," zavelila som a tentoraz, sa okrem svetla, dostavil aj nami želaní výsledok. Tiché zapraskanie. Sophie s Deborah, radostne vypískli a Alice vedľa mňa sa zasmiala.

„Funguje to!" skríkla a pevnejšie zovrela moju ruku.

„Obávam sa však, že je príliš neskoro," povedala Cat v momente, keď náš voz zastal a my sme sa šuchli o pár centimetrov dozadu.

„Bohovia, toto je tak poburujúce," zahundrala a posadila sa.

„Mlč, Cat," sykla som a započúvala sa do ticha, ktoré odrazu zavládlo. Ani nie o minútu som započula kroky. Boli ťažké a tak som bez najmenších pochybností, mohla vyhlásiť, že patria mužovi.

„Jazdecké čižmy," šepla Sophie a ja som prikývla.

„A zdá sa, že náš únosca, nie je sám," dodala šeptom Deborah, keď sa ozvali ďalšie kroky, zastavujúce pred dverami vozu.

„Sú piati," šepla Alice.

„Takže, nanešťastie pre nás, sú v presile," prehovorila Cat polohlasne a hneď ako dopovedala, sa ozvalo tiché cvaknutie.

„Jeden pre každú z nás," skonštatovala som.

„Poďme sa im teda pozrieť na zúbky," zavrčala som a dvere sa otvorili...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Presne, ako som povedala a aj očakávala, pred dverami stálo päť mužov. Všetci boli svalnatí a vysokí, takže šanca na útek sa razom scvrkla na nulu. Obzrela som si ich tváre a milo ma prekvapilo, keď som uvidela ako sa jednému pod pravým okom ťahajú tri jazvy, podobné poškriabaniu divokým zverom. Uškrnula som sa. Dotyčný si to všimol a zamračil sa.

„Vystúpte," vyhlásil čiernovlasý muž, stojaci úplne vľavo. Podľa všetkého to bol on, kto velil zvyšku päť člennej čaty.

„Kde to sme?" opýtala som sa a ani sa nepohla z miesta.

„Nie som oprávnený, Vám odpovedať na Vašu otázku," pozrel mi priamo do očí. Podľa všetkého, ma týmto činom chcel zastrašiť, ale to sa chlapec prerátal, pretože ja hlavu pred nikým kloniť nebudem. A rozhodne nie preto, pretože mi venuje jeden škaredý pohľad. Mala som sto chutí, vysmiať sa mu, do tváre.

„Aha. Tak ja potom nie som oprávnená, Vás počúvať, pane," našpúlila som ústa. Muž na mňa chvíľu vyjavene hľadel. Zjavne jeho škaredý pohľad, zvyčajne fungoval.

„Takže, dočkám sa niekedy odpovede? Viete, je neslušné nechať čakať, dámu," zoskočila som dole z voza, hneď vedľa Alice a tá ma opäť schmatla za ruku a pevne ju stlačila. Prosila ma, nech zmĺknem. Prosila ma, nech nerobím hlúposti, ale ja už som mala dosť toho, ako mi nikto nikdy, neodpovedal na otázky. Cítila som, ako sa Alice vedľa mňa triasla od strachu. Len som nevedela, či sa bojí o mňa, alebo o seba. Zrejme o nás obe. Ja som sa hlavne bála o ňu.

„Kde sme?" zopakovala som svoju požiadavku a čiernovlasý muž si povzdychol.

„Ste na Zimnom Dvore," odvetil vyčerpane. Tak táto odpoveď, mi rozhodne nepomohla...

Mesačný Kameň - Férska Nevesta ✅Where stories live. Discover now