Mesačný Kameň - Férska Nevesta ✅

16. Kapitola - Mesiac žiari rovnako jasne, ako slnko...

Boli to už necelé tri týždňe, čo sme boli privedené na Zimný dvor a oboznámené s tým, že tu budeme žiť. Nevediac, na ako dlho a ani prečo. A aj napriek mojej snahe, zistiť, čo to vlastne celé znamená, musím skonštatovať, že som zlyhala. A to na celej čiare. Ale niežeby, som to vzdala úplne. Len som zatiaľ nezistila nič, čo by mi bolo nejako prospešné. Žiadne užitočné vodítko, žiadny užitočný útržok rozhovoru. Aj keď som sa na plese snažila niečo "nenápadne" zistiť, a mojim plánom, bolo vmiešať sa pritom do hociakej horlivo debatujúcej skupinky férov, vždy sa zjavil niekto, kto mi ho prekazil. Ako prvá, to bola kráľovná, ktorá tvrdohlavo trvala na tom, že prvých päťnásť minút musím stáť vedľa nej a ukláňať sa každému férovi, ktorý okolo nás prešiel. Ako ďalšie, nasledovali Eurilya a Aehi, ktoré sa mňa a ďalších dievčat vypytovali, ako sa na Zimnom dvore cítime a či nám niečo nechýba. Samozrejme, že mi niečo chýba! Chýba mi moja rodina, ktorú už asi nikdy v živote neuvidím, ale inak sa cítim fajn. Posteľ, na ktorej spím je pohodlná, jedlá, ktoré konzumujem sú výborné a domáce práce, ktoré dostávam, ma vždy nejako prekvapia. Čo sa týka hradu, som tu šťastná a cítim sa slobodne a nezávislo, v rámci možností, samozrejme. Čistá a nefalšovaná irónia. Myslím si, že rovnako sa cíti nebožtík, keď sa ho niekto opýta, ako ide život. No nijak, nejde to. Nemôžem byť šťastná a žiť s úsmevom na perách, keď moja mama po nociach plače do vankúša a môj otec s bratom, si to celé dávajú za vinu. A preto musím zistiť prečo som tu a ako sa odtiaľto dostať. A to rýchlo. Lenže, to by sa mi do cesty nemohol pripliesť vysoký, bielovlasý, férsky princ a požiadať ma o tanec. A tak sa to pokazilo do tretice. Presne vtedy, keď sa hovorí, že to už horšie ani nemôže byť. Opak, môže. A aj keď sa zdalo, že je možné z toho nejako vykorčuľovať, ľad sa podo mnou podlomil skôr, ako som sa stihla, čo i len pohnúť. Ešte dodnes, si presne pamätám, čo mi počas tanca povedal. Každé jedno slovo, od začiatku až do konca. Vždy, keď zavriem oči, vidím jeho vážnu tvár a oči, ktoré sa na mňa dívajú tým zvláštnym a záhadným pohľadom, ktorý nedokážem rozlúsknuť. Za ten jeden večer, som sa cítila oveľa viac zmätená a bezmocná, než za celý svoj doterajší život. Pretože jemu, stačili len slová, na to, aby ma odzbrojil. Aby ma pripravil o dych a o moju jedinú zbraň, ktorú som mala vždy po ruke a mohla ju kedykoľvek použiť. Boli to moje slová, ktoré mi ten večer boli zobraté. Z plesu som odchádzala bez slov a s husou kožou na rukách, premýšľajúc, prečo sa odrazu cítim tak neisto. Prečo odrazu pochybujem o tom, či je správne odtiaľto ujsť...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Od plesu, už prešli tri dni. Tri dni, počas ktorých, som sa snažila myslieť na všetko, okrem toho, čo sa to tam vlastne stalo. Po všetkom premýšľaní som sa rozhodla, že sa nad tím už nebudem pozastavovať a znova si vytíčim svoj skutočný a pravý cieľ. Alebo sa o to aspoň pokúsim. V deň, keď všetka moja snaha vyšla nazmar, svietilo slnko a ja som bola vyslaná na čerstvý vzduch, povešať prádlo. Nestihla som však zavesiť ani prvý kus, keď som za sebou započula tiché kroky. Usmiala som sa a postavila sa na špičky, v snahe, nahmatať štipec a pripnúť ho na obrovskú plachtu, ktorú sa mi s vynaložením všetkých mojich síl, podarilo vyhodiť na šnúru.

„Alice, povedala som ti, že nepotrebujem pomoc," prehovorila som a otočila sa za krokmi. Na moje obrovské prekvapenie, za mnou nestála Alice, ale princ Jace, ktorému som sa posledné dni, snažila vyhýbať. Čo nebolo také ťažké, keďže hrad bol veľký a ja som neustále niekam pobehovala. Aelfthrytha, ktorý so mnou tie dni pobehoval tiež, sa na to dnes vykašľal a zostal spať na izbe. Už teraz, som v duchu ľutovala, že som ho nezobrala so sebou. Ako radar, na blížiacich sa férov, by sa mi teraz veľmi hodil. No čo už, raz to muselo prísť.

„P-princ Jace," zakoktala som a šokovane sa na neho dívala. Bol to obrovský nezvyk, vidieť ho, potulovať sa po slnečnom svetle a po záhrade, ktorá bola za hradom, slúžiaca výhradne na vešanie prádla. Ako som sa dopočula od ostatných slúžiek, ktoré tu pracovali mnohé roky a boli férskeho pôvodu, princ Jace sa počas dňa pohyboval výhradne iba v hrade a keď už aj vyšiel von, bol vždy pod stromom, či nejakou strieškou, ktorá mu poskytovala tieň. Ako keby bol upír a nie fér. Až teraz, mi skutočne dávala zmysel jeho bledá pokožka. Len som nevedela, prečo sa vlastne štíti slnka. Úprimne? Trochu ma žralo, že som na to nevedela odpoveď.

„Tuším ste čakali niekoho iného ako mňa, však?" opýtal sa a ja som nemo prikývla.

„No, niežeby Vaša prítomnosť bola o niečo horšia," dodala som a korunný princ sa uškrnul.

„Ďakujem za poklonu. Smiem Vás
odtrhnúť od Vašej práce?" kývol hlavou ku košu s prádlom a ja som sa zamračila.

„To má byť test?"

„Test?" spýtavo nadvihol jedno obočie.

„Áno, test. Ak neodídeš, dostaneš čokoládku. A ak odídeš, dostaneš dvakrát toľko práce."

"Skvelé Saiorse, dnes ti ide karta," pomyslela som si ironicky. Princ Jace sa zasmial.

„Skutočne nič také. Len ma napadlo, či by ste ma nepoctili svojou prítomnosťou a neprešli sa so mnou po Zimnej záhrade."

„Myslela som si, že na slnko nechodievate," podotkla som.

„To je pravda. Ale záhrada je krajšia ráno, než večer," odpovie mi a tvári sa smrteľne vážne.

„Mhm. Máte pravdu, ale slnko vidíte len cez deň. Tak prečo pred ním utekáte? Vari neviete, že mesiac žiari tak jasne, len vďaka nemu? Neviete, že mesiac žiari rovnako ako slnko?" rozhodila som rukami.

„Ak sa budete celý život skrývať v tieňoch, nič neuvidíte, len tmu. Deň a noc. Slnko, mesiac a hviezdy. Prijali ste noc a mesiac. Tak prečo nie slnko a deň? V tomto ohľade Vám skutočne nerozumiem. Dokážem pochopiť, že ako fér Zimného dvora, nedokážete vystáť teplo, to ani ja nie, skutočne, ale nechýba Vám trochu toho veselého elánu prúdiaceho od slnka?" ukážem na oblohu. Cítim sa ako rodič, ktorý karhá svoje dieťa za to, že nedojedlo polievku, pretože má radšej druhé jedlá. Ale skôr ako zahanbenie, že kážem férskemu korunnému princovi, cítim obrovské pohoršenie.

„Možno máte pravdu, slečna Reedová. Ale v jednej veci, sa mýlite. Nie je to tak, že neznášam deň a slnko. Nie je to preto, pretože som ich neprijal. Prijal som ich, ale v mojom svete prevláda noc, mesiac a hviezdy. Žiadne slnko tam nie je. A práve preto, môj mesiac nemôže žiariť."