Mesačný Kameň - Férska Nevesta ✅

26. Kapitola - Ako správne opätovať city...

Pomaly som sa od nej odtiahol a pozorne sledoval jej reakciu. Pár krát zaklipkala uslzenými očami a zhlboka sa nadýchla. Potom si z líc ešte pomaly zotrela posledné slzy a pozrela sa mi priamo do očí. Jej oči sa zdali byť ešte modrejšie, ako pred chvíľou. Pripomínali oceán, ktorý nemá začiatok, koniec a ani dno. A v tom oceáne, sa medzi sebou nachádzalo kopec emócií, ktoré sa jej odzrkadľovali v očiach, ako v zrkadle. Bol by som odprisahal, že presne takto som sa v tej chvíli díval aj ja. Pohľad, ktorý mi totiž venovala, bol plný lásky a pochopenia. Nepokladala mi žiadne otázky a ja som jej nemusel odpovedať. Dokonale chápala to, čo som nedokázal povedať. To, čo sme obaja nedokázali povedať nahlas, či na to vôbec pomyslieť. To, pred čím sme dlho utekali a následne nad tým len zúfalo privierali oči, dúfajúc, že to jednoducho prejde. Lenže je úplne jedno, ako dlho a kam utekáte, pretože láska si vás nájde všade a vždy. Za každým rohom, za každým kríkom. A vy, sa vtedy kľudne môžete tváriť, že neexistuje, ale aj napriek tomu, tu vždy bola a bude. Len v inej podobe, forme alebo úkaze. Opatrne k Saiorse natiahnem ruky, dúfajúc, že nevyskočí z postele, mávajúc pred sebou rukami a vraviac, že to bola jedna obrovská chyba. Našťastie pre mňa, nestane sa tak. Namiesto toho, Saiorse opatrne vloží svoju ruku do tej mojej a umožní mi tak cítiť, jej studenú dlaň.

„Budeš v poriadku. Všetko bude v poriadku," sľúbim jej a Saiorse prikývne. Sedím pri nej ešte asi hodinu, kým jej viečka pomaly klesnú nadol a zaspí...

Saiorse Reedová

Aj keď spím len pár hodín, zdá sa mi to ako tisícky rokov. A to, že ma pobozkal, držal ma za ruku a sedel tu niekoľko hodín, je ako sen. Sen... Znie to oveľa rozumnejšie ako realita. Dáva to väčšiu logiku. Lenže to aj jeho vysvetlenie, ktoré sa mi v hlave prehralo už toľkokrát, že to viem aj zarecitovať.

„Tisíci rok... Takže predsa to je pravda," pomyslím si a prehodím si vlasy na chrbát, opatrne si preťahujúc stuhnuté svaly a aj chrbticu, ktorá sa už prestala hlásiť a narúšať môj spánok, ktorý bol obmedzený len na jednu, dve polohy, ktoré mi prinášali hotové muky. Opatrne sa obzriem po izbe a pohľadom chvíľu spočiniem na dverách, dúfajúc, že sa v nich práve neobjaví hlavný liečiteľ. Keď sa hodnú chvíľu nič nedeje, zhrniem zo seba perinu a pomaly sa zošuchnem na zem. Na chodidlách hneď pocítim chlad, ale neobťažujem sa znova vrátiť do postele a to aj napriek faktu, že som len pred troma dňami, mala horúčku. Pomaly podídem k oknu a odhrniem záves, ktorý dnu vpustí mesačné lúče. Tie aspoň trochu, osvetľujú izbu, v ktorej som zavretá niekoľko dní.

„To. Snáď. Nie!" zavrčí za mnou povedomý hlas a ja sa nepatrne strhnem, otáčajúc sa dozadu. Vo dverách nestojí nik iný ako korunný princ, ktorý ma naštvane prepaľuje pohľadom. Doslova na ňom vidím, ako by ma najradšej pretrhol na polovicu. Namieto toho ku mne pomaly podíde, nespúšťajuc zo mňa zrak, ktorý sa z naštvaného, mení na káravý a starostlivý. Až keď stojí priamo predo mnou, všimnem si zmenu farby jeho očí, ktoré nie sú svetlo modré, ale sivé až čierne. Mierne sa zarazím a sledujem každý jeho pohyb.

„Ty máš teda nervy, Reedová," zamrmle potichu, akoby len sám pre seba a bez varovania si ma vyhodí do náručia, nesúc ma k posteli, do ktorej ma aj napriek mojím hlasným a ráznym námietkam položí a prikryje paplónom.

„Zvládla by som to aj sama," podotknem, s paplónom až po bradu a zamračím sa. Princ si sadne do kresla, tváriac sa, že nič nepočul a pozrie mi priamo do očí.

„Som rád, že sa cítite lepšie. Ale budem oveľa radšej, ak svoje zdravie, nebudete pokúšať," prehovorí rázne a tvári sa smrteľne vážne. Jeho sivé oči na moment stmavnú, no hneď sa vrátia do normálu.

„V-Vaše oči," zakokcem sa a on spýtavo nadvihne jedno obočie.

„Sú sivé," dodám, keď nič nevraví.

„Ach, áno," skonštatuje a pošúcha si koreň nosu.

„Povedzme, že som sa pochytil s bratom a no... Prestal som sa ovládať. Premenil som sa," vysvetlí mi a ja v tom mám ešte väčší chaos, ako zvyčajne.

„Premenili?"

„Premenil," opraví ma a pokračuje ďalej.

„Ak sa fér prestane ovládať, alebo používa mágiu na vyššom stupni, premení sa. Každému premenenému férovi, sa na chrbte objavia čierne kožené krídla, zmení sa mu farba očí a na pravom zápästí sa mu objaví runa, ktorou je označený každý čistokrvný fér. Ja sám, sa nepremieňam často, preto mi trvá trochu dlhšie, získať svoju pravú podobu. Ak sa to tak dá nazvať."
Chápavo prikývnem hlavou, vstrebávajúc do seba nové informácie.

„S kým ste sa pohádal?" opýtam sa a princ si povzdychne.

„Myslím si, že zdvorilostné vykanie, môžeme odložiť bokom," povie a usmeje sa.

„To nie je také jednoduché," poviem a on sa zasmeje.

„Myslel som si, že rada porušuješ pravidlá," povie pomedzi smiech.

„Čo to má spoločné a tykaním?" spýtavo nadvihnem obočie.

„Dvorná etiketa a pravidlá, toho majú spoločné veľmi veľa. Ale, čo sa týka tejto situácie, pravidlá sa menia. Rovnako ako tvoje postavenie. Od chvíle, keď som si ťa vybral za nevestu, si prestala byť slúžkou a z najnižšieho postavenia v spoločnosti, si vystúpila na najvyššie. Už nie si slúžkou, ale nevestou korunného princa. To je veľký rozdiel. Síce nie si nevestou oficiálne, ale aj na to príde. Časom," dodá, keď si všimne výraz mojej tváre.

„Takže..." nedokončím, pretože mám strach, vysloviť nasledujúce slová nahlas.

„Takže, už nie som tvoj pán, ale snúbenec," povie a ja mám na malý moment pocit, že som zabudla dýchať.

„Ale... Pokiaľ to nie je to čo chceš, alebo si si to rozmys..."

„Nie!" skríknem a princ na mňa pobavene pozrie.

„Nerozmyslela som si to," dodám pokojnejšie.

„Síce som si chvíľu myslela, že to bol len sen alebo, že som mala takú vysokú teplotu, až som začala mať halucinácie, ale... Nemôžem tomu stále uveriť. Bojím sa, že ak to budem považovať za realitu, všetko zmizne a ja sa odrazu zobudím, uvedomujúc si, že to bol len sen... Hlúpy sen..." vložím si hlavu do dlaní. Cítim sa strašne hlúpo. Až tak, že mi horia líca.

„Neboj sa," prehovorí, odťahujúc mi ruky z tváre. Zmučene na neho pozriem a on ma chytí za ruky a pevne ich zovrie v tých svojich. Jeho dotyk je silný, ale jemný. Je to dotyk, ktorý vo mne symbolizuje bezpečie, pretože tieto ruky ma zachránili... Tieto ruky ma bránili... A tieto ruky sa o mňa starali...

„Pretože ja budem vždy vedľa teba a pripomeniem ti, že všetko je skutočné."