Mesačný Kameň - Férska Nevesta ✅

21. Kapitola - Strach...

Nikdy som sa nebála. Ale teraz, som mala kopec dôvodov na strach. Možno až priveľa. Uvedomila som si to v noci, keď som namiesto spánku premýšľala, ako sa vymotať zo situácie, v ktorej som sa ocitla. No moje červené oči, opuchnuté od plaču, jasne hovorili, že žiadna cesta neexistuje. Aspoň nie taká, v ktorej prevláda rozum nad emóciami, ktoré mnou práve lomcovali.

„Nemohli ste spať?" opytal sa ma nízky liečiteľ, ktorý ma práve prišiel skontrolovať a ja som nemo prikývla. Bolo mi však úplne jasné, že mi na to neskočil.

„Museli ste mať veľmi silné bolesti," skonštatoval a zamračil sa. Ani netuší aké. Celú noc, bojovať sama so sebou, je hrozne vyčerpávajúce. A nie práve fyzicky, ale emočne. Bola som vyprahnutá. A to doslova. Ako telo bez duše. Ako mátoha, som blúdila sama v sebe a hľadala odpoveďe. Žiadne som však nenachádzala. Úprimne, chvíľu som mala nutkanie opýtať sa liečiteľa, či mi nemôže vymazať pamäť. Aspoň čo sa týka včerajška. Alebo, mi prípadne predpísať nejaké lieky. Lenže láska nie je diagnóza, ja nie som pacient a féri sa spoliehajú na bylinky, o ktorých nemám ani tušenia a tak rozhodne nechcem zistiť, aké majú vedľajšie účinky. Určite nie, na vlastnej koži.

„Cítite sa dnes lepšie?" opýta sa liečiteľ, prechádzajúc mi po chrbte prstami. Pokrútim hlavou, vracajúc sa späť do reality.

„Áno, ďakujem," poviem, keď si znova ľahám.

„Dobre. Ešte dnes si poležíte a zajtra Vám sem pošlem hlavného liečiteľa, aby Vás pozorne prezrel. Pomocou kúzla," varuje ma a ja prikývnem.

„Ak by ste cítili nevoľnosť, alebo bolesť, neváhajte a okamžite niekoho zavolajte."

Znovu prikývnem a sledujem, ako sa za ním pomaly zavrú dvere. Izbu naplní tiché ťuk, ktoré na malý moment, naruší ticho vládnuce okolo mňa. Povzdychnem si a zavriem oči, v snahe zdriemnuť si a viac nepremýšľať. Lenže, ľahšie sa povie ako robí, všakže? Nedá sa prestať premýšľať a ani cítiť. Myšlienky kričia a city ma ubíjajú. Takže, skôr ako fyzickú bolesť, cítim hlavne tú psychickú. A pred tou, sa nedokážem nijako schovať, hocijako veľmi sa snažím. Neviem, ako umlčať svoje myšlienky a potlačiť všetky tie emócie, derúce sa na povrch. Cítim sa slabá, bezbranná a sama.

"Do čoho som sa to len zamotala," pomyslím si, vkladajúc si hlavu do dlaní...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Keď som mala šesnásť, často som snívala o tom, aké to bude, keď sa zamilujem. Ako sa asi budem cítiť a kto to bude... Toto snívanie, ma však veľmi rýchlo prešlo. Celé trvalo asi len dva mesiace a skončilo sa presne na moje sedemnáste narodeniny, keď mi môj otec oznámil, že už je čas na to, aby som si hľadala svojho budúceho muža. Inak povedané, mala by som sa už pripraviť na to, že mi niekoho hľadajú. Na truc, som ušla z domu a zašila sa v chatke pani Gibsonovej. Pani Gibsonová, bola totižto stará a veľmi múdra bylinkárka a žena, ktorej som sa mohla zdvôveriť s hocičím, nepremýšľajúc nad tým, že musím vyčkať do rána. Takže som u nej presedela celú noc, sťažujúc sa na celý svet, mojich rodičov a na všetko, čo sa týkalo dohodnutého manželstva. S pohárom mätového čaju, ktorý mi mal pomôcť sa ukľudniť. Domov som sa preto vrátila, až nasledujúce ráno. A to vyzúrená a čiastočne zmierená, so svojím osudom. V ten deň som si uvedomila, že to vlastne bol osud každého dievčaťa v šiestom okrsku. Narodiť sa a vydať sa za niekoho, koho vám vybrali a schválili rodičia. Je úplne jedno, že ho nemáte radi, či v tom lepšom prípade, ho vôbec nemilujete. Dôležité však je, že nebudete samy. Takže budete nešťastná, ale obklopená deťmi, ktoré nie sú s osobou ktorú milujete, ale s osobou, s ktorou ste sa naučili žiť a vychádzať. S osobou, ktorú sa počas tých dlhých a spoločných rokov, naučíte časom milovať. Istým spôsobom. Ale teraz, keď sa moje sny stali realitou a ja priam cítim, ako sa do mňa zabodol Amorov šíp, si želám, aby som sa radšej nikdy nezamilovala. Želám si, stáť pred oltárom s niekým obyčajným a jednoduchým. S niekým, kto nie je korunným princom, ale synom praobyčajného obchodníka. Jednoducho byť s niekým, kto môjmu srdcu nespôsobuje šoky a predčasné zlyhávanie. Rukami sa zapriem o matrac postele a posuniem sa o kúsok vyššie. Netrvá to ani minútu, keď pocítim ostrú bolesť, ktorá mi prešľahne chrbticou. Zalapám po dychu a bolestne zjojknem.

„Ako vidím, stále nie ste celkom fit, slečna," ozve sa známy hlas a ja šibnem pohľadom, do ľavého rohu izby. Stojí tam princ Kit a usmieva sa od ucha k uchu.

"Čo majú všetci, s tými rohmi?" pomyslím si.

„Mohli ste aspoň zakašľať. Ako dlho ste tu?" opýtam sa a prižmúrim oči.

„Prišiel som práve teraz. Požiadal ma o to Jace," vysvetlí a ja stuhnem. Už len zvuk jeho mena, mi spôsobuje bolesť. Povzdychnem si a uvoľním sa.

"Nemysli na to, nemysli na to a znova. Nemysli na to," opakujem si stále dookola v hlave, snažiac sa, nemyslieť vôbec. Ak to je vôbec možné.

„Ako vidíte, žijem. Alebo aspoň prežívam," odvetím a hlbšie sa zaborím do vankúša. Princ Kit, si ma pozorne obzerá a mračí sa. Skúma a analyzuje moju tvár. Spýtavo nadvihnem jedno obočie.

„Prepáčte, ale deje sa niečo?" opýtam sa, keď nič nevraví. Princ Kit len pokrúti hlavou.

„Nie, len som sa zamyslel. Ospravedlňte ma," podíde k dverám.

„Och, skoro by som zabudol. Ešte
predtým, než Vás tu nechám samú, nepotrebujete niečo? Jedlo, pitie, alebo lieky proti bolesti? To tretie, rozhodne potrebujete. Doslova vidím, ako od bolesti, zatínate sánku."

„Ďakujem za opýtanie. To tretie, by sa hodilo," prikývnem.

„A asi, by sa hodili aj tabletky na spanie. Ako tak čítam z Vašej tváre. Niežeby ste vyzerali zle, ale..." nedokončí, pretože sa rozosmejem.

„Prepáčte, to nebolo dôstojné. Prosím o prepáčenie a... Neospravedlňujte sa, veľmi dobre viem, ako vyzerám," mávnem rukou.

„Úprimne, ak má niekto právo vyzerať zle, tak ste to Vy. Ale Vy vôbec nevyzeráte zle. A nič sa nedeje. Smiech je oveľa lepší než plač, však?" žmurkne na mňa a už ho niet. Až keď v miestnosti nastane úplné ticho, naplno si uvedomím význam jeho slov. 'Smiech je oveľa lepší než plač, však?' Vedel to. Vedel, že som plakala a vedel, prečo som plakala. Preto sa mračil, pretože čítal z mojej mysle. Vedel nad čím premýšľam a s čím bojujem. Vedel dôvod, mojich sĺz. Až teraz som pocítila skutočný strach. Zostávalo mi jediné a to dúfať, že to nepovie princovi Jaceovi. Modlila som sa, aby mlčal. A zároveň si želala, aby som mala myseľ na železný zámok...

Ahojte/Ahoj!

Asi sa pýtam iba jednotlivca - jedného človiečika, ale aj tak sa pýtam. Mám pokračovať v pohľade Saiorse, alebo nie? Ak nie, tak napíšte/napíš koho pohľad chcete/chceš.

S pozdravom Harley 🐺