Mesačný Kameň - Férska Nevesta ✅

7. Kapitola - Kráľovský obed a tajomný fér...

Počas celého obedu stojíme v rohu miestnosti a so sklopenými hlavami čakáme na rozkazy. Dlhý čas státia, si snažím skrátiť premýšľaním, ako zistiť, čo sa tu deje. Možno by bolo najlepšie, priamo sa spýtať, ale féri, nedávajú priame odpoveďe. Takže na to tajomstvo musím prísť sama. A to čoskoro, aby som mohla zistiť, či existuje spôsob, ako sa odtiaľto dostať skôr, než zostarnem, zošediviem a umriem.

„Slečná Reedová, dolejete mi víno?" opýta sa kráľovná, čím ma vytrhne z myšlienok. Rýchlo sa narovnám.

„S radosťou, kráľovná," prehovorím a kráčam k stolu.

„Povedzte mi, slečna Reedová, kým ste vo svojom okrsku," opýta sa kráľovná a pokračuje v prerezávaní mäsa. Fľašu vína položím na stôl a zhlboka sa nadýchnem.

„Som dcérou starostu šiesteho okrsku, kráľovná," poviem a kráľovná na mňa prekvapene pozrie a usmeje sa.

„Myslela som si. Tá bojovnosť vo Vašom pohľade a rozhodnosť. Ste prvorodená, však?"

„Nemýlite sa, kráľovná," poviem poslušne.

„Budúci starostovia, či starostky, sú už od malička vychovávaní veľmi prísne. Sú to len samé pravidlá a pravidlá, že?" pozrie na mňa s iskrou v očiach.

„Teraz, s prepáčením, kráľovná, sa mýlite. Ja a pravidlá sa nekamarátime. Už veľmi dlho nie. Obávam sa, že všetko, čo ste doteraz vymenovali, je výsledok, tvrdej výchovy mojich rodičov a samozrejme, súčasťou mojich hlbokých severských koreňov. Taktiež sa obávam, že pravá, budúca starostka, sa nikdy nevkradne do pracovne svojho otca, bez povolenia. Nech je situácia, akokoľvek závažná," poviem a tvárim sa smrteľne vážne.

„Och, ak smiem vedieť, čo Vás viedlo, k tak závažnému činu?" opýta sa prekvapene.

„Pravda, kráľovná, nič viac a nič menej, ako pravda," poviem.

„A našli ste ju?"

„Obávam sa, že nie. Ale som si istá, že ďaleko mi neutečie."

Kráľovná sa zvonivo zasmeje a pozrie na mňa.

„V to, aj verím. Ale niekedy, je lepšie, nechať pravdu, nech sa objaví sama. To je všetko, môžete ísť," ukáže na dvere. Ukloním sa a znovu stratená v myšlienkach, následujem dievčatá von z jedálne...

👑🖤🖤🖤🖤👑

„Nechať pravdu, nech sa sama ukáže? Nebodaj niečo tuší?" opýta sa šeptom Sophie, keď už večer, kráčame do svojej izby.

„Len to nie!" prežehná sa Cat, ktorá kráča úplne vpredu. Potichu si povzdychnem a zastanem. Alice si to všimne a tiež zastaví. Sophie, Cat a Deborah pokračujú ďalej, dopriavajúc nám pár minút pre seba.

„Deje sa niečo, Saiorse?" opýta sa starostlivo a obzrie si ma. Táto situácia mi príde na smiech, pretože väčšinu času, čo sme tu, sa strachujem ja o ňu. Zdá sa, že teraz sa karta obrátila.

„Som v poriadku, Alice. Len premýšľam. Odkedy sme vyšli z jedálne, stále premýšľam nad slovami kráľovnej. Rozmýšľam, čo to malo znamenať a bojím sa, že vie, alebo, že počula, o čom sme sa rozprávali," poviem na jeden nádych.

„Nebudem ti klamať, Saiorse. Aj ja sa toho bojím a úprimne... Nebola by som ani trochu prekvapená, keby nás počula. Zober si napríklad dnešok. Ten fér bol od hlavy až po päty ozbrojení a nič. Ani zacinkanie," nechápavo pokrútila hlavou.

„Sú ladní a tichí ako mačky," dodala šeptom. Potichu som sa zasmiala.

„Choď do izby, Alice. O chvíľu prídem," sľúbila som a Alice nedôverčivo nadvihla jedno obočie.

„Nemala by som tu s tebou, radšej ostať?"

„Nie, to nie je potrebné. Navyše, teraz je tu so mnou aj Aelfthryth," kľaknem si a poškrabkám ho, medzi ušami. Aelfthryth zavrtí chvostom a pozrie na Alice. Tá sa usmeje.

„Som rada, že je tu. Aspoň niekto, na teba môže dávať neprestajný pozor," zamávala mi a zmizla v tieňoch. Pozrela som na Aelfthrytha a premerala si ho.

„Kam si sa mi dnes zatúlal, Al?" šepla som a Al na mňa ospravedlňujúco pozrel.

„Nie je trochu neskoro, na vychádzky?" ozval sa za mnou mužský hlas a Al potichu zavrčal. Nepáčilo sa mu, že niekto narušil našu dôvernú chvíľku. Úprimne, už som sa ani nezľakla. Bolo mi úplne jasné, že nezačnú dupať, len preto, pretože tu sme my. Postavila som sa a otočila sa tvárou tvár, k mužovi, ktorý stál za mnou. Na moje obrovské prekvapenie, to bol princ. Princ s modro-sivými očami, ktoré si ma spýtavo obzerali.

„Prepáčte, asi som trochu stratila pojem o čase, pane," uklonila som sa a s pohľadom upretým v zemi, zagúľala očami.

„Skutočne?" opýtal sa. Jeho hlas bol hlboký a rytmický. Bol to hlas, pri ktorom sa ženám väčšinou roztrasú kolená a muži radšej mlčia, pretože takýto hlas, mal naozaj skutočnú silu.

„Skutočne? Nie. Verím, že nikdy nie je neskoro na vychádzky. A hlavne tie večerné. Tie sú vždy najkrajšie," odvetila som zdvorilo.

„Bol by som potešený, keby ste mi pozreli do očí," prehovoril jemnejšie, než predtým a ja som nadvihla hlavu a prestala všetku svoju pozornosť, venovať kachličkám na zemi.

„Tak predsa len ste to Vy," povedal, znejúc trocha sklamane. Pobúrilo ma to.

„Súcitím s Vami, pane. Nie je nič poľutovaniahodnejšie, ako to, keď večer na chodbách namiesto princeznej, stretnete slúžku," skonštatovala som sucho, so sladký úsmevom na perách. Zasmial sa.

„Vaša prítomnosť, je hodná princezninej," prehovoril a nastavil mi rameno. Spýtavo som na neho pozrela a nadvihla jedno obočie.

„Dovolíte mi, aby som Vás, odprevadil do izby?" naklonil sa ku mne. V očiach som mu zahliadla nezbednú iskričku, ktorá ma zneistila.

„Myslím si, že to zvládnem. Ak si dobre pamätám a verím v to, že áno, mám so sebou psa," ukázala som na Aelfthrytha.

„Máte na mysli slová, mojej matky?" opýtal sa s úsmevom.

„Samozrejme, že áno. Slová Vašej matky boli mylné, ale aj pravdivé. V určitom zmysle," mykla som plecami.

„Takže dáte prednosť Vašemu zvieraciemu spoločníkovi, ako mne?"

„Vaša spoločnosť, je skutočne veľmi drahocenná. Ale myslím si, že v mojom terajšom postavení, nie som oprávnená žiadať Vás, aby ste na mňa ďalej plýtvali časom," venovala som mu jeden zo svojich najláskavejších úsmevov a dúfala, že ma nechá ísť. Žiaľ, mýlila som sa.

„Zimný hrad, je v noci záhadnejší a nebezpečnejší, ako cez deň. Nezabúdajte, slečna Reedová, že neomylnou súčasťou férskeho sveta, je aj mágia. A tá vládne hlavne v noci," uškrnul sa a jeho očné zuby, sa zaleskli v mesačnom svite. Nasucho som prehltla a na rukách mi vyskočili zimomriavky.

„Ako dlho, sa plánujete brániť môjmu návrhu, slečna?" opýtal sa stíšeným hlasom.

„Dovtedy, dokiaľ bude moje srdce biť a moje pľúca, budú prijímať kyslík," odpovedala som stíšeným hlasom a so stiahnutým hrdlom. Slová sa mi na jazyk drali ťažko, ale bola som odhodlaná neustúpiť.

„Dobre. Ako myslíte," spustil ruku. V duchu som si vydýchla, ale v skutočnosti som z neho nespúšťala zrak. Aelfthryth potichu následoval môj príklad a ani nežmurkol.

„Verím, že sa ešte uvidíme, slečna Reedová," pošepol mi do ucha a zmizol rovnako rýchlo, ako prišiel. Zhlboka som vydýchla.

„O tom silne pochybujem. Takú smolu, zase nemôžem mať. Alebo?" pozrela som Aelfthrythovi do očí, hľadajúc v nich odpoveď. A to bolo po prvý raz, čo som ju tam nenašla...