Mesačný Kameň - Férska Nevesta ✅

24. Kapitola - Pravda bolí, ale klamstvo ubližuje...

Za celý svoj život, som spravil kopec rozhodnutí. Boli správne, ale aj nesprávne. A za tie nesprávne, som si vždy poniesol následky. Či už sa týkali môjho titulu, alebo len mňa a vzťahov, ktoré som si týmito rozhodnutiami, pokazil. Teraz som však mal pocit, že som sa rozhodol správne. Ale aj napriek tomu som vedel, že moje rozhodnutie, bude mať následky. Aj keď bolo myslené dobre a bez vedľajších úmyslov. Hoci som mohol dúfať, že ma vypočuje, nemohol som dúfať v to, že mi uverí. Tento fakt ma zožieral zvnútra a nútil ma premýšľať, ako asi zareaguje. Vedel som, že plakať nebude. A nebude ani pokojne sedieť a chápavo prikyvovať hlavou. A tak som sa pripravil na tretiu a najviac pravdepodobnú činnosť. Na výbuch zlosti. Na rozhadzovanie rukami, na otázky, ktoré budú ako dýky, zapichujúce sa priamo do stredu terča, kde práve teraz, ležalo moje srdce. Utrápené a zmorené výčitkami svedomia, ktoré na mňa číhali na každom kroku a neustále mi pripomínali, moje pochybenia. Matka, sa po mojich slovách, vôbec netvárila prekvapene. Práve naopak. Na perách mala spokojný úsmev a v očiach iskry, ktoré som u nej dlho nevidel.

„Donieslo sa ku mne, že ste spolu strávili jedno poobedie. Ale nemyslela som si, že to zašlo až takto ďaleko," prehovorila. Jej hlas bol pokojný. Neodzrkadľoval žiadne emócie, ktoré sa jej odzrkadľovali na tvári. Tešila sa, ale bola zdržanlivá. S úsmevom na perách, si povzdychla.

„No nič. Dúfala som síce, že z nej urobím svoju spoločníčku a prvotriednu garde dámu, ale zdá sa, že si ma predbehol, Jace. Úprimne, som milo potešená a prekvapená tvojím výberom. Ale netušila som, že ťa práve slečna Reedová, tak veľmi očarí," spýtavo nadvihla jedno obočie. Vedel som na čo naráža.

„Nie sme tak odlišní, ako som si myslel. Máme toho spoločného oveľa viac, než by som si želal," povzdychol som si a matka chápavo prikývla.

„Dobre. Laoant a ty, Jace, pôjdete slečnám povedať pravdu. Teraz, sa ráta aj s ich názorom. A ty Kit, rob to čo máš robiť a žiadne hlúposti," vyhlásila rozhodne, zdvihla sa zo stoličky a opustila miestnosť.

„Milá ako vždy," skonštatoval Kit, len čo sa jej kroky, stratili na schodoch.

„Myslíš milá, ako pre teba, Kit?" opýtal sa ho Laoant a Kit prevrátil očami a postavil sa z kresla.

„Len si zo mňa uťahujte, pretože dlho sa smiať určite nebudete. Nie, keď na vás vaše milé, budú kričať a hádzať všetko, čo im príde pod ruku."

„Zato ty, si to tým predĺžením vyhral, čo?" opýtam sa ho, mierne podráždený. Kit mykol plecami.

„A nie je to jedno? Nakoniec, sa každý z nás ožení. Či už chce, alebo nechce. A nezabudnite, to oznámiť aj slečnám," neodpustil si a rovnako, ako naša matka pred chvíľou opustil miestnosť, zanechávajúc nás s našimi myšlienkami, úplne osamote...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Stál som pred dverami jej izby a potichu načúval zvukom, ktoré sa odtiaľ potichu ozývali. Sem tam to bol kašeľ, zašuchotanie perín, hundranie a bolestné zjojknutia, ktoré mi, doslova, drápali srdce. Zároveň som premýšľal, ako jej to poviem. A či jej to vôbec poviem. Zhlboka som sa nadýchol a zaklopal na dvere.

„Ďalej," ozval sa chrapľavý hlas a ja som stisol kľučku a vošiel do izby. Ako vždy, keď som ju uvidel, ani teraz som si nemohol odpustiť pomyslieť na to, aká je krásna. A to aj napriek tomu, že vlasy mala neupravené, oči sa jej mierne leskli a nos mala červený. Bolo mi úplne jasné, že lepší čas, som si ani nemohol vybrať.

„Princ Jace," vydýchla a rozkašľala sa.

„Cítite sa dobre? Nemám zavolať liečiteľa?" podišiel som k nej a položil jej ruku na čelo. Zamračil som sa.

„Máte horúčku," povedal som a odtiahol ruku, z jej horúceho čela.

„Keď sa darí, tak sa darí," mykla plecami a vytiahla si paplón až pod bradu.

„Je Vám zima?" opýtal som sa a ona prikývla.

„Chodia Vás sem vôbec kontrolovať?" opýtal som sa naštvane.

„Áno," odpovedala a zavrela oči. Povzdychol som si a vyšiel von na chodbu, kde som jedného strážnika, urýchlene poslal po hlavného liečiteľa. Následne som sa vrátil dnu a potichu zavrel dvere. Keď som na ňu znova pozrel, zistil som, že zaspala. Bola tak vyčerpaná a unavená, že nevládala už ani zostať pri vedomí, nie to ešte počúvať to, čo som jej prišiel povedať. Ale na tom, teraz nezáležalo. To, čo bolo skutočné dôležité, bolo jej zdravie, ktoré nebezpečne balansovalo na hrane a každú chvíľu, sa mohlo zrútiť do priepasti. Potichu som prešiel k jej posteli a sadol si do kresla, nespúšťajúc z nej zrak. Sledoval som každý jej nádych a pohyb. Keď sa dvere konečne otvorili, prešlo asi päť minút. Otočil som hlavu na hlavného liečiteľa a spražil ho pohľadom.

„To myslíte vážne, Ijieury?!" zasyčal som na neho a ukázal na Saiorse, ktorá nespokojne zamraučala a prevalila sa na ľavý bok, s bolestným zalapaným po dychu.

„Očakával som od teba špičkovú lekársku starostlivosť! Nie špičkové flákanie! Kto ju dnes vôbec bol skontrolovať?!" mierne som zvýšil hlas a Ijieury podišiel k posteli.

„Bol to Meant," odpovedal a sledoval moju zamračenú tvár.

„Je to učeň?" opýtal som sa a Ijieury súhlasne prikývol. Skoro ma vystrelo.

„Teraz ma pozorne počúvaj, Ijieury. Viem, ako dlho už slúžiš na hrade a koľko životov, si za ten čas už zachránil. A tiež viem, aký úžasný lekár si, ale... Toto je z tvojej strany čisto neprofesionálny prístup. Poslať učňa, bez doprovodu kvalifikovaného liečiteľa?" spýtavo som nadvihol jedno obočie.

„Prosím o prepáčenie, pane. Sľubujem Vám, že sa to viac nestane," prisľúbil Ijieury a ja som si ho obzrel a povzdychol si.

„V to pevne dúfam, Ijieury. Vážne ťa nechcem karhať za chyby niekoho iného. Ale ako hlavný liečiteľ, si práve ty, vztyčným dôstojníkom. Preto ťa poprosím, aby si sa s Meantom porozprával a niekoho k nemu priradil. Viem, že je najlepšie učiť sa na vlastných chybách, ale takéto chyby, sa jednoducho nemôžu stávať," pozriem do jeho modrých očí a Ijieury prikývne.

„Rozumiem Vám, pane. Osobne na to dohliadnem," sľúbil Ijieury a otvoril svoju lekársku taštičku, z ktorej vytiahol stetoskop a pár fľaštičiek s liekmi, ktoré položil na stôl, vedľa postele.

„Ja-ce," ozval sa Saiorsin hlas, ktorý prerušil ticho v izbe. Prekvapene som na ňu pozrel a v hĺbke duše dúfal, že otvorí oči a pozrie sa na mňa. Namiesto toho, znova potichu zamrmlala moje meno a akoby vedela kde sedím, natiahla ruku mojím smerom. Opatrne som ju zaň chytil a schoval vo svojich dlaniach, ignorujúc doktorov chápavý a vševediaci pohľad...