Mesačný Kameň - Férska Nevesta ✅

8. Kapitola - A zase jeden férsky princ...

Ak som doteraz neverila v náhody, či osud, tak od dneška v neho určite verím. Práve som bola na ceste do knižnice, kde som mala robiť poriadok medzi knihami. Čiže utierať z nich prach a zoradovať ich do políc podľa veľkosti a podľa abecedného poradia. Alice s ostatnými dievčatami, boli pridelené do skleníla, s ďalšími dievčatami, kde mali presádzať kvety.

„Ako je možné, že ideš do knižnice?
Prečo nejdeš s nami?" opýtala sa ma Cat, dnes ráno pri raňajkách, ktoré tvorili chlieb s maslom a šunkou, o ktorej zložení som dosť pochybovala a ja som prvýkrát nevedela, ako jej odpovedať. Väčšinou, by som si niečo vymyslela. Niečo ironické alebo sarkastické, ale môj mozog, bol po včerajšku ako vygumovaný.

„Od dneška, sa asi budeme vyhýbať večerným vychádzkam, čo povieš Al?" pozrela som kútikom oka na Aelfthrytha, sediaceho mi na pleci, v podobe fretky. Tá na mňa pozrela drobnými očkami a zamávala chvostíkom.

„Beriem to ako áno," usmiala som sa a zastala pred obrovskými mahagonovými dverami. Vedela som, takmer naisto, že je to mahagón. A to vďaka Sophie, ktorá bola učarovaná prekrásnou remeselníckou prácou, na tomto hrade a v každej možnej chvíli, ju rozoberala do čo najmenších detailov a ospevovala ju ako básnik, svoje múzy. Zhlboka som sa nadýchla a zatlačila do nich rukami. Dvere, sa zo zavŕzganím otvorili a ja som nešťastne zakvílila. Neporiadok v tejto miestnosti bol nepopierateľný. Všade boli kôpky kníh, doslova zasypané prachom. Zatiahnuté závesy boli špinavé, s jemným žltkastým nádychom a stoly sa už pomaly, ale isto, prehýnali pod ťarchou prachu a ťažobou prastarých a viazaných hrubých kníh.

„Príjmam túto výzvu," zamrmlala som si sama pre seba a vyhrnula si imaginárne rukávy.

„Do boja za čistotu, Al," zavelila som a z pleca mi vzlietla biela vrana, vrhajúca sa priamo do kôpky prachu...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Zo schodov som sa dívala na svoje dielo a doslova skákala od radosti. V hrudi som cítila narastajúcu hrdosť a kútiky úst, sa mi nekontrolovateľne dvíhali nahor. Knihy boli poukladané v policiach, stoly poutierané, dlážka umytá a závesy vymenené. Síce to trvalo viac, ako tri hodiny, ale výsledok stál za to. A rovnako aj pocit výhry. Počas celého upratovania som mala možnosť premýšľať, ako je možné, že takto vyzerá jedna miestnosť. A jediné, čo mi dávalo zmysel, bolo to, že sa miestnosťou, prehnalo malé magické tornádo a potom sa dvere nejakým zázračným spôsobom, na mesiac uzamkli. Síce som bola špinavá a unavená, ale bola som na seba taka hrdá, že myšlienka na spánok, bola ta tam.

„Skláňam klobúk, pred Vašou tvrdou prácou, madam," ozvalo sa vedľa mňa a ja som sa otočila k neznámemu férovi. Aelfthryth, ktorý doteraz pokojne poletoval po knižnici, nespokojne zakrákal a zletel na zem, kde sa zmenil na tigra. Ten následne zreval na celú knižnicu, až sa zatriasli regáli a hrozivo pozrel na féra po mojom boku.

„Al!" sykla som po ňom a ukázala na zem, po svojej pravici. Aelfthryth nespokojne zafučal a postavil sa vedľa mňa, kde sa zvalil na zem.

„Ospravedlňte ho, pane. Ešte si nezvykol, na Vaše tiché príchody," povedala som a zvedavo si obzerala férove, ostro rezané črty tváre, ktoré akosi, nešli dokopy, s jeho dlhšími pieskovými vlasmi a tmavo zelenými očami. Vzájomne to vyzeralo zaujímavo a príťažlivo zároveň, čo len potvrdzovalo to, že féri môžu vyzerať všelijako, ale vždy budú nádherní a fascinujúci. Prirodzene, bolo to niečo, čo k nim neodmysliteľne patrilo.

„Nič sa nedeje," usmial sa, čo ma na chvíľu odzbrojilo, ale hneď som sa spamätala.

„Ak smiem byť taká odvážna... Kto ste?"

„Och, prepáčte mi, madam. Som Raphael, kráľov osobný radca. Prišiel som skontrolovať, ako sa Vam darí, ale ako vidím, išlo to zrejme samo," ukáže na odtiahnuté závesy, ktoré dnu vpúšťali slnečné svetlo a tak dodávalo celej tej atmosfére, magický nádych.

„Umyli ste aj okná?" opýtal sa trocha prekvapene.

„Len som ich pretrela," mykla som plecom. Pravda bola taká, že som ich doslova drhla, ale to vedieť nemusel.

„Som ohromený," zamrmlal Raphael, tak potichu, až som ho skoro nepočula.

„Ohromenie, ani zďaleka nepopisuje to, čo pociťujem ja," ozval sa ďalší hlas, priamo za naším chrbtom. Obidvaja sme sa otočili. Za nami stál hnedovlasý princ.

„Princ Kit," uklonil sa Raphael a ja som nasledovala jeho príklad.

„Raphael," povedal princ Kita s úsmevom a Raphael sa narovnal. Ja som bola stále v miernom úklone, načo sa moja chrbtica, začala potichu sťažovať. Zaťala som zuby a sústredila sa na dlažbu, v ktorej, som konečne mohla vidieť, svoju tvár. Vlasy, ktoré som mala ráno vyčesané dohora, teraz klesly nadol a systematicky, sa začali vyvliekať z gumičky. Pod modrými očami som mala kruhy a vlastne, celá moja tvár bola poznačená únavou. Ešte aj ústa, ktoré som mala vykrútené, v akejsi bolestnej grimase. Vôbec to nebol pekný pohľad.

„A kto je tento, malý zázrak?" ozval sa princ Kit a ja som zdvihla zrak z dlažby, aby som sa mu mohla pozrieť, do očí. Boli presne takého istého odtieňu, ako tie kráľovnine. Takže jablko, rozhodne nepadlo ďaleko od stromu.

„Slečna Reedová. Neustále prekvapujete. Zas a znova," povie s úsmevom od ucha k uchu.

„Vyzerá to tu naozaj prekrásne," pozrie mi do očí. Hodnú chvíľu, sa na seba iba pozeráme. Ja obdivujem jeho sivé oči a on sa zrejme snaží vyznať v tých mojich.

„Ďakujem," prehovorím nakoniec, narúšajúc to ticho, medzi nami. Princ Kit, prikývne a otočí sa na Raphaela.
„
Raphael, pôjdete prosím, oznámiť mojej matke, že úloha je splnená? Ja zatiaľ odprevadím slečnu Reedovú, do jej izby. Verím, že je unavená a potrebuje si odpočinúť a trocha sa upraviť," prehovorí princ, s pohľadom upretým na mojej tvári.

„Samozrejme, pane. Slečna Reedová," Raphael sa ukloní a rýchlymi a svižními krokmi, odíde von z knižnice.

„Smiem?" opýta sa princ Kit, keď Raphael zmizne za rohom.

„A mám na výber?" spýtavo nadvihnem jedno obočie. Princ Kit sa zazubí.

„Obávam sa, že ani nie," ponúkne mi rameno a ja sa ho veľmi opatrne chytím.

„Nechcem Vás zašpiniť, pane," odpoviem, keď sa na mňa spýtavo pozrie. Princ Kit sa začne smiať.

„Nečudo, že si moja matka, vo Vás našla zaľúbenie, slečna Reedová," žmurkne na mňa a zvyšok cesty prejdeme v príjemnom tichu...