Mesačný Kameň - Férska Nevesta ✅

20. Kapitola - Férky, ktoré vrčia, hryzú...

„Ale, ale, koho to tu máme?" prehovorila vysoká blondína a podišla o krok bližšie k nám.

„Saiorse Reedová a jej malá spoločníčka. Aké milé..." dodala ryšavovláska a zasmiala sa. Na rukách, mi z jej smiechu, okamžite naskákali zimomriavky a krv stuhla v žilách. Smiech, ktorý mrazí. Doslova.

„Čo odo mňa chcete?" opýtala som sa cez stiahnuté hrdlo a pohľadom sledovala Aelfthrytha, ktorý z férok nespúšťal zrak.

„Oh, my? Nič veľké... Možno pre teba nie. Ale pre nás... Aká možnosť, aká veľká šanca. Zavadziaš nám v našej možnosti," zasyčala ryšavovláska a nesmrteľnou rýchlosťou sa ku mne rozbehla. Aelfthryth sa zmenil na tigra a s úmyslom ma brániť, skočil oproti nej.

„Uhni! Hlúpy psisko!" skríkla a Aelfthryth odletel do najbližšej steny.

„Al!" skríkla som a sledovala, ako bezvládne dopadol na zem.

„Ty," otočila som sa na férku, ktorá stála priamo predo mnou. O krok som cúvla, v snahe udržať medzi mnou a ryšavovláskou, čo najväčší priestor, ale narazila som do niečej hrude. Hruď, o ktorú som sa práve opierala, nepatrila Alice, ale blondínke, ktorá sa na mňa slizko usmievala a zelené oči, jej žiarili vzrušením.

„Kde je Alice?" opýtala som sa, pretože by som odprisahala, že stála priamo za mnou. A pretože by som bola oveľa vďačnejšia, ak by za mnou stála ona, namiesto diabolskej blondínky.

„Neboj sa. Len spí," zašepkala a ukázala na miesto vedľa Aelfthrytha. Oči sa mi rozšírili hrôzou. Ležala na zemi, ako bábka, ktorej niekto odstrihol nitky.

„Alice!" skríkla som, dúfajúc, že je v poriadku. Nič, žiaden pohyb, žiadna reakcia.

„Pšššt!" okríkla ma rusovláska a položila mi ruku na ústa.

„Žije. Zatiaľ. Ale, keď budeš takto jačať, dlho nebude, rozumieš? Kývni hlavou," vyzvala ma a ja som prikývla. V hrudi som cítila narastajúcu paniku a strach, ktorý mi zatemňoval rozum. Chcela som plakať a prosiť, nech ma pustia, ale moja hrdosť, mi to nedovoľovala. A tak som len stála a dívala sa na Ala a Alice, modliac sa, nech sa jeden z nich preberie a beží po pomoc. Rusovláska mi pomaly a opatrne, zložila ruku z úst.

„Dobre," mľaskla spokojne a blondína, teraz už stojaca vedľa mňa, do mňa strčila. Chrbtom, som bolestne narazila o zábradlie a bolestne zaskučala. A práve vtedy mi to došlo.

„To ne..." nedopovedala som, pretože mi do reči skočila rusovláska.

„Mlč! Môžeme robiť všetko, čo chceme. A ty? Čo zmôžeš proti nám? Proti férom? Nič! Si obyčajný ľudský odpad!" zasyčala mi priamo do tváre.

„A odpad, nepatrí ku kráľovskemu stolu," dodala s úsmevom. Hneď po jej slovách, som pocítila, ako do mňa niečo narazilo. Akási neviditeľná sila, mi vrazila do hrude a ja som sa prehupla cez zábradlie, padajúc nadol. Z pier sa mi vydral výkrik. Výkrik, ktorý akoby ani nepatril mne. Zavrela som oči a pripravila sa, čo bude nasledovať. Tvrdý dopad na studenú dlažbu a smrť. Nič iné. Cítila som, ako mi po lícach tečú slzy. Moja rodina a priatelia sa nikdy nedozvedia, že som umrela, nikdy. Ak si to už nemyslia teraz. A čo bude s Alice a Aelfthrythom? Kto im povie, že to nebola ich chyba? Že tomu nemohli zabrániť? Kto im povie, nech sa netrápia a že ich ľúbim? Budú si to vyčítať. Alice sa zrúti a Aelfthryth, ktorý je vydedencom celého svojho druhu sa užiali k smrti. Sophie to zničí... Toto boli jediné myšlienky, ktoré mi vírili hlavou. To jediné, na čo som dokázala myslieť. Spoločne so spomienkami z môjho života. Spravila som veľa hlúpostí, ale neľutujem ich. Ani jednu jedinú. Posledné čo si pamätám, je trepot krídel. Krídel, ktoré ma vytrhli z náručia smrti, len pár centimetrov nad zemou...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Keď otvorím oči, nachádzam sa v izbe. Malej, ale útulnej izbe. Pomaly pohnem stuhnutými rukami a začnem sa obzerať okolo seba.

„Si hore," povzdychne si, mne dobre známy hlas a ja sa zadívam do pravého rohu izby, kde sa črtá mužská postava.

„Princ Jace?" poviem prekvapene a chystám sa posadiť.

„Nevstávaj!" vyhŕkne a už stojí pri mne, jemne ma tlačiac do perín. Bolestne zjojknem, keď v chrbte zacítim pulzujúcu bolesť.

„Rozhodne ťa nešetrili," zamračí sa.

„Kto to bol?" opýtam sa.

„Boli to garde dámy, patriace k Dennému dvoru. Sprevádzali sem princeznú Theort," odpovie a podíde k oknu, kde odhrnie červené závesy. Izbu okamžite naplní slnečné svetlo a ja nespokojne zamrnčím a prižmúrim oči.

„Ale, prečo práve ja?" opýtam sa a princ Jace zaryto mlčí, aj keď celý jeho postoj naznačuje to, že veľmi dobre vie, o čo im išlo.

„Nebola to náhoda, však?" dobiedzam, ale akoby som sa zhovárala so sochou. Ticho, mi je jedinou odpoveďou. A ticho, vždy znamená súhlas.

„Poviete mi aspoň, ako sa má Al a Alice?"

„Obaja sú v poriadku. Slečnu McKinleyovú, našťastie len začarovali uspávacím kúzlom a čo sa týka Vášho zvieracieho spoločníka, ten sa zo svojich rán dostal oveľa rýchlejšie, než sa dalo čakať. Bol to vlastne on, kto nás zavolal," otočí sa ku mne a ja spýtavo nadvihnem obočie.

„Vás?"

„Mňa a mojich bratov. Bolo to práve včas. Úprimne, skoro som to nestihol..." hlesol potichu a v očiach sa mu na sekundu mihla bolesť. Nevedela som, čo mám urobiť a ani čo povedať.

„Ale stihli ste," povedala som nakoniec a on na mňa zmučene pozrel.

„Najhoršie je, že všetko, čo sa stalo, je len kvôli mne. Kvôli mne, po Vás idú tie hnusné harpye a kvôli mne, ste skoro prišli o život. Nikdy by som si neodpustil, ak by ste umrela. Nikdy. Len myšlienka na to, že by som Vás viac nevidel kráčať po chodbách, smiať sa a otrávene prevracať očami, ma ničí. A je to len moja chyba," zašepkal a ja som pocítila obrovskú beznádej a smútok, zároveň. Smútok pre to, pretože sa trápil a beznádej pre to, pretože som vážne netušila, ako zareagovať na jeho slová.

„A-ako to myslíte? Prečo by to mala byť Vaša vina? Nič ste nespravili!" rozčúlene som rozhodila rukami, keďže jediné čo som dokázala skutočne cítiť, bol hnev. A oprávnený.

„Z Vášho pohľadu nie. Slečna Reedová, sama dobre viete, že nie je žiadna náhoda, že ste na Zimnom dvore. Veľmi dobre viete, alebo aspoň tušíte, že za týmto celým divadlom, je niečo viac. Niečo, o čom má každý prísne zakázané hovoriť, inak skončia bez hláv. Oni a tí, ktorým o tom bolo povedané. Pravda o tom, prečo ste tu, sa Vám nebude páčiť. A keď sa ju dozviete... Bohovia, budete ma nenávidieť a preklínať. A ja to znesiem, pretože všetko má svoj dôvod, že? Rovnako, ako má dôvod to, prečo sme Vás s Vašimi priateľkami uniesli a prečo sa to deje. Ale vtedy na tom nebude záležať. Budete ma nenávidieť za to, že som Vás ťahal za nos a klamal Vám. A ja, Vám to nebudem pokladať za zlé. Bodaj by ste ma nenávideli a opovrhovali mnou rovnako, ako ja sám sebou, práve teraz. Dozviete sa pravdu, slečna Reedová. Poviem Vám ju, ale dnes nie... Nie som pripravený a ani Vy nie. Ale hlavný dôvod je ten, že chcem, aby ste ma ešte pár hodín videli takto a nie ako netvora a bezcharakterné monštrum. Už som toho povedal priveľa. Prosím, oddýchnite si a vyspite sa. Keď Vám to budem oznamovať, chcem, aby ste stála na nohách a dívala sa na mňa rovnako, ako keď sme sa prvýkrát stretli. S tým neohrozeným a nebojácným pohľadom. Dobrú noc, slečna Reedová," zašepkal a izbu naplnilo ticho. Ticho, ktoré ma ničilo zvnútra, aj keď moje myšlienky kričali a prosili, aby sa vrátil. Aby to vysvetlil. Ale vedela som, že tak skoro ho neuvidím. Tento fakt, ma dohnal k slzám, ktoré ma začali páliť v očiach. Nechcela som plakať. Nie teraz. Aj keď som bola sama a slzy prinášali úľavu, teraz som sa nimi dusila. Vedela som, čo to znamená.

„Ako ťa môžem nenávidieť, keď ťa ľúbim?" zašepkala som a cítila, ako mi po lícach stiekli prvé slzy, po ktorých nasledovali ďalšie a ďalšie, dopadajúc na moje spojené ruky. Brániť sa vlastným pocitom, bolo zbytočné. Úlne zbytočné. Pretože ako vždy, znovu zvíťazili...