Mesačný Kameň - Férska Nevesta ✅

27. Kapitola - Zmeny...

„Alice," povedala som prekvapene, keď som ju uvidela stáť pred dverami, mojej nemocničnej izby, ktorú som po nekonečnom a vyčerpávajúcom týždňi, konečne opúšťala.

„Saiorse," šepla a mne zovrelo žalúdok, pri pohľade na jej oči, napuchnuté od plaču.

„Čo sa stalo?" podišla som k nej a objala ju. Alice si položila hlavu na moje plece a ticho vzlykla.

„Všetko viem. Povedal mi to..." šepla a ja som sa zamračila. Väčšinou som bola poslom právd, zlých správ alebo jednoducho správ, ja. Preto mi nešlo do hlavy, kto ma predbehol. Čo sa týkalo Alice, vždy na ňu trebalo ísť pomaly a obozretne, sledujúc všetky jej reakcie. To že plače, znamená to, že ten, kto jej to celé vysvetlil, rozhodne nechodil okolo horúcej kaše a naservíroval toho Alice viac, než zvládala zjesť.

„Kto?" opýtala som sa, aj keď tichý hlások v mojej hlave, mi už šepkal odpoveď.

„Princ Laoant," zašepkala a zdvihla hlavu z môjho pleca, aby sa mi mohla pozrieť do očí. Povzdychla som si.

„Dúfala som, že ti to budem môcť povedať ja sama," smutne som sa usmiala a Alice pokrútila hlavou.

„Som v poriadku. Čiastočne. Ale stále neviem, čo si o tomto všetkom mám myslieť... Jeden deň som slúžka a na ten druhý už nie... Som z toho zmätená a neviem čo mám robiť, ako reagovať a ako sa mám cítiť. Som stratená vo svojich myšlienkach a strácam nad sebou kontrolu," povedala a v očiach sa jej jasne odrážala hrôza. Hrôza nad sebou samou.

„Nikdy som nebola silná osobnosť, ale... Toto ma úplne zničilo. A myslím, že nadobro... Vieš, tá myšlienka, že už nikdy neuvidím svoju rodinu... Že už nikdy neobíjmem svojich rodičov. Cítim zlosť. Obrovskú zlosť. A práve tá, ma núti plakať. Zas a znova..." rukou si odhrnie vlasy z čela a zadíva sa kamsi dodiaľky.

„Cítim sa, akoby mi niekto dal facku a povedal, že odtiaľto už niet úniku. Že pre mňa už neexistuje žiadna cesta, ako odtiaľto odísť," potichu vzlykla a mňa prebodol pocit viny, ostrý ani hrot dýky. Sklopila som pohľad k zemi a v rýchlosti premýšľala, ako jej povedať, že už nechcem ujsť. Že som našla niečo, čo ma na tomto mieste drží pevnejšie, než vidina domova. Vidina zlatej klietky, ktorá ma tam čakala.

„Nemôžem," šepla som a odmietla sa Alice pozrieť do očí.

„Nemôžem odtiaľto odísť," zopakovala som hlasnejšie a ignorovala to, ako ma tieto slová, pálili na jazyku. A čím viac ich bolo, tým horšie sa drali von.

„Ja... Odpusť mi, Alice. Viem, ako veľmi túžiš vidieť svojich rodičov a vrátiť sa domov, ale... Ja, už odtiaľto nechcem odísť," pokrútila som hlavou a dívala sa na svoje čierne balerínky, ktoré boli po bokoch mierne ošúchané.

„Tušila som to," prehovorila odrazu, po dlhšej dobe ticha a ja som sa na ňu prekvapene pozrela, očakávajúc v jej očiach smútok, sklamanie, hnev a slzy. Preto ma milo prekvapilo, keď sa iba chápavo usmiala a zhlboka sa nadýchla.

„Myslíš si, že to neviem, Saiorse?" opýtala sa Alice a v očiach jej nezbedne zaiskrilo.

„Vidím, ako sa správaš. Vidím, ako sa meníš a ako sa snažíš klamať samú seba a aj ostatných o tom, že si v poriadku. Možno si dobrá klamárka a slová, pre teba nie sú len spôsobom dorozumievania, ale aj zbraňou, no svoje pocity neoklameš. V skrývaní svojich pocitov si strašná," zasmiala sa.

„Aspoň niečo sa nezmenilo," dodala.

„Prepáč," povedala som a Alice sa na mňa spýtavo pozrela.

„A čo ti mám prepáčiť, Saiorse? Že si zamilovaná, alebo to, že si zlá herečka?"

„To, že som ti klamala," odvetila som a Alice mávla rukou.

„Tiež ma mrzí, že si mi to nepovedala, ale na druhej strane... Chápem ťa. Vždy si bola tá, od ktorej, sa očakávalo niečo viac. Ale aj ty si len človek. Rovnako, ako aj my ostatní. Vieš, čo som na tebe vždy obdivovala, Saiorse? To, ako ľahko, si sa dokázala cez veci prekusnúť a preniesť. Aj keď si pripomínala sopku. Sopku emócií. No vždy si vychladla, všetko si si premyslela a šla si ďalej. Zas a znova sa usmievajúc."

„Alice..." prehovorila som, no prerušila ma zdvihnutím ruky.

„Ešte som neskončila. Poznám ťa dlho, Saiorse. A poznám ťa pridobre... Takže, aj keď dokážeš klamať celkom presvedčivo, ja, tvoje klamstvo rýchlo odhalím. Rovnako, ako aj ty, to moje. A aj napriek tomu, že stále chcem ísť domov, tak chcem aj zostať s tebou, takže... Vyberám si teba. Obidve vieme, že to nebude ľahké, ani pre jednu z nás. Všetko sa zmení a bude ešte kopec prekážok, ktoré budeme musieť prekonať. A ako tvoja najlepšia priateľka, chcem byť s tebou a podporovať ťa. Rovnako, ako si ty, podporovala ma," vyhlásila a ja som sa usmiala.

„Ďakujem, Alice," povedala som a ona prikývla.

„Horšie to však bude s ostatnými dievčatami," zamračila sa a v očiach sa jej mihol strach.

„Nemusíš to robiť," povedala som a stisla jej pravú ruku.

„Viem, že nie, ale... Akosi cítim, že to takto má byť. Cítim, že to čo robím je správne. Rovnako, ako keď som sa vykrádala von z domu, len preto, aby som s tebou mohla pozorovať východ slnka. Jednoducho to tak malo byť," mykla plecami.

„Skutočne si nad tým premýšľala," zasmiala som sa.

„Áno a najhoršie na tom bolo to, že som to nemohla nikomu povedať. A tak, som všetko neustále analyzovala a prehodnocovala. Zas a znova. Až kým som neprišla ku konečnému záveru."

„A aký je tvoj konečný záver?" uškrnula som sa.

„Zostávam s tebou. V dobrom a aj v zlom. Bodka. A aj s princom Laoantom... Myslím si, že časom sa moje myšlienky a pocity zosúladia natoľko, aby som presne vedela povedať, čo práve cítim. Aj keď sa obávam toho, že mi to bude trvať trochu dlhšie," povzdychla si a ja som jej položilu ruku na plece, čím som ju prinútila pozrieť mi do očí.

„Usporiadať si myšlienky a city, nie je jednoduché. A aj keď čas lieči všetky rany, nedokáže vyriešiť aj všetky problémy. Ale... Môžme sa pokúsiť o vyriešenie týchto problémov spolu. Presne ako kedysi."

Alice sa usmiala.

„Dúfajme, že tentoraz, sa ani jedna z nás, nebude musieť nikde vlámať," podotkla a ja som pretočila očami, pridávajúc sa k jej cinkavému smiechu, ozývajúcemu sa chodbou...

Ahojte!

Zas po týždňi nová kapitola, s ktorou sa pomaly blížime ku koncu. Asi 3 až 4 kapitoly, alebo viac... Neviem... No viem, že s touto kapitou nie som vôbec spokojná. Neviem prečo. Fakt netuším... Možno je to preto pretože by mohla byť aj lepšia, no... Som lenivá a nápady neprichádzajú...

S pozdravom Vaša Harley 🐺