Mesačný Kameň - Férska Nevesta ✅

18. Kapitola - Zimná záhrada a jej tajomstvá...

Keď som sa konečne odhodlala prejsť cez prah skleníka, prešlo pár úctyhodných minút, počas ktorých, sa na mňa korunný princ díval mne veľmi dobre známou, iskrou v oku. Bola to iskra, ktorá vo mne vyvolala presne tie isté pocity, aké mnou prúdili na plese. Pocity stvorené z jeho slov, vo mne tentoraz vyvolal jeho pohľad. Bol plný záhad, ktoré čakali na riešenie a tá šibalská iskra ma potichu nabádala k ich riešeniu.

„Je to tu naozaj nádherné. Tá mágia vo vzduchu, je priam hmatateľná," prehovorila som a pristúpila ku kvetu s fialovými lupeňmi a listami.

„To áno. Ale nezabúdajte, že to, čo ukrýva kúzla, skrýva aj nejedno tajomstvo," povedal princ Jace, zjavujúc sa priamo vedľa mňa.

„Sú tajomstvá Zimnej záhrady, veľmi temné?" spýtavo som sa na neho zahľadela a on sa usmial. Záhadne a pomaly, ukazujúc mi svoje špicaté očné zuby.

„Kto vie," odvetil mi a ja som si povzdychla.

„Presne túto odpoveď som očakávala," zamrmlala som si sama pre seba, ale nie dostatočne potichu na to, aby to nezačul jeho vycibrený férsky sluch. Skleník naplnil jeho hlboký a hlasný smiech. Prekvapene som sa na neho zahľadela a tiež sa usmiala. Nikdy som ho nepočula, takto sa smiať. Väčšinu času to boli len zdvorilostné, či provokatívne úsmevy, ktoré vždy splnili svoj zámer, s ktorým ich korunný princ Jace, používal. Fér predo mnou, bol jednoducho samá záhada a samé tajomstvo. Ale aj napriek tomu, som mala pocit, že v ňom ľahšie už ani čítať nemôžem.

„Zdá sa, že nielen Zimná záhrada má svoje tajomstvá, však?" podotkla som a princ Jace s úsmevom na perách, súhlasne prikývol.

„Každý z nás má tajomstvá, slečna Reedová. A väčšina z nich, nikdy neuzrie svetlo sveta," prehovoril tentoraz vážnym tónom a uprel pohľad na kvetinu, po ktorej lupeni, som pomaly prechádzala prstom pravej ruky.

„Zaujal Vás, Zimný Dych?" prekvapene sa opýtal a ja som prikývla.

„Zaujímavé meno, pre zvláštnu kvetinu. Vidíte? Stavbou sa oveľa líši od ostatných kvetov v tomto skleníku. Je rovnaká ako kvety v šiestom okrsku. Ale... Zároveň je iná," zamračím sa a zhlboka sa nadýchnem.

„Tá vôňa..." zarazím sa a znova sa nadýchnem. Do nosa mi udrie vôňa dažďa, borovíc, agátu a orgovánu. Zamračím sa. Prečo cítim orgován, ale nikde ho nevidím? Zvedavo sa začnem obzerať okolo seba, v snahe zahliatnuť niečo, čo by sa aspoň trochu podobalo orgovánu, ale márne.

„Zimný Dych, je skutočne unikátna rastlina, slečna Reedová. Možno vyzerá obyčajne, ale je to iba ilúzia. Jej pravá podoba, sa zjavuje výlučne len cez spln, kedy je jej moc, prirodzene, najsilnejšia. Vo svete férov, je však známejšia pod menom Amorovo Prekliatie. Táto kvetina, vonia každému inak, pretože každý má rád niečo, či niekoho iného. Ale aj napriek tomu, že dokáže odhaliť skutočné pocity osoby, ktorej je podaná, je tiež veľmi prudko jedovatá. Je krásna, ale nebezpečná. Keď s ňou manipuluje amatér, má to smrteľné následky, v horšom prípade. V tom lepšom, sa len dotyčný priotrávi," odtrhne jeden z jej lupienkov a pošúcha ho medzi prstami. Ani nie o pár minút, sú jeho prsty modré ako čučoriedky.

„Jed," skonštatuje a pozrie mi priamo do očí.

„Takže láska, je vlastne jed?" opýtam sa a nasucho prehltnem, zvedavá na jeho
odpoveď.

„Láska je krásna, ale keď sme k nej bezohľadní a nestaráme sa o ňu, pekne nám to osladí. Takže odpoveď na Vašu otázku, neexistuje. Teda, aspoň podľa mňa. Ale čo sa týka Vás, slečna Reedová, odpovedať si musíte Vy samy," odpovie a pohľad upriami kamsi do diaľky.

„Myslím si, že Vaša odpoveď, je dostačujúca. Na veľa vecí neexistuje odpoveď a láska patrí rozhodne medzi nich."

👑🖤🖤🖤🖤👑

„Ďakujem," poviem, keď zastaneme pred mohutnými dverami, za ktorými ma už určite nedočkavo očakáva Al s Alice.

„Že ste mi ukázali Zimnú záhradu a tak," pokračujem, keď princ Jace, nič nevraví.

„Neďakujte. Som rád, že som Vám ju mohol ukázať," prehovorí a usmeje sa, odhaľujúc zuby, ktoré mu zažiaria v mesačnom svite. Možno, by som teraz mala cítiť strach. Strach, že uprostred večera, stojím na chodbe len s férom, ktorý by ma mohol zabiť šmahom ruky. Strach z toho, ako sa na mňa díva a usmieva. Strach z toho, čo sa práve deje. Strach z neznáma. Ale pravda je taká, že žiaden strach nie je. Proste neexistuje. Cítim sa bezpečne a pokojne. Všetok chaos z posledných dní, zázračne zmizol a ja si až teraz začínam uvedomovať, že vyhýbať sa mu, bola hlúposť. Obrovská hlúposť. Moje pocity, sa až pri ňom začínajú konečne vyjasňovať a tvoriť pevnú a neporušenú reťaz. Nie len akýsi pomotaný motúz, ktorý sa aj napriek môjmu všemožnému snaženiu, stále viac a viac zamotával.

„Smel by som sa Vás niečo opýtať, slečna Reedová?" opýta sa odrazu, čím ma vráti späť do reality, vytrhávajúc ma z objatia mojich vlastných myšlienok. Usmejem sa a súhlasne prikývnem.

„Čo ste cítili, keď ste stáli, pri Amorovom Prekliatí?" Táto otázka ma zastihne nepripravenú, čo ma trochu vyvedie z miery, no nedávam to na sebe nijako poznať.

„Veľa vecí. Dážď, borovicový les, agát, jahody a..." nedokončím a pozriem sa na princa Jacea, ktorý ma pohľadom pobáda, nech pokračujem.

„A?" prehovorí, keď dlhšie mlčím.

„To je tajomstvo," poviem nakoniec a princ Jace sa zatvári nešťastne. Zasmejem sa.

„Prepáčte pane, ale som dáma. A aj dáma musí mať nejaké to tajomstvo," otočím sa k dverám a chystám sa vojsť dnu.

„Dúfam, že sa nechystáte čítať mi myšlienky," rýchlo po ňom šibnem pohľadom. Princ Jace sa uškrnie.

„Nie, sľúbil som vám, že to nebudem robiť bez Vášho vedomia. A tak to neurobím," pokrúti hlavou.

„Ďakujem. Dobrú noc, pane," chystám sa vojsť, keď tentoraz je to on, kto ma zastaví.

„A smiem vedieť, či mi to raz prezradíte?" Na malý moment sa zamyslím.

„Kto vie? Možno áno, možno nie. Jedného dňa, určite áno. Dobrú noc, pane."

„Dobrú noc a sladké sny, slečna Reedová," začujem jeho hlas skôr, než zmiznem v útrobách izby. Vnútri, som na moje prekvapenie sama. Teda až na Ala, ktorý tvrdo spí a ani neregistruje môj príchod. Sama pre seba sa usmejem a podídem k nemu.

„Tak čo, Al? Prezradíme mu naše tajomstvo?" zašepkám do tmy a pohladím ho medzi ušami. Jedinou odpoveďou mi je Alovo pokojné dýchanie, ktoré ma uisťuje, že je všetko v poriadku. Aspoň pre dnešok...