Mesačný Kameň - Férska Nevesta ✅

22. Kapitola - Na hranici...

Pohľad Alice McKinleyovej

„Slečna, vnímate ma?" doliehal ku mne neznámy hlas, ktorý ma prinútil otvoriť oči a zaostriť pred seba. Skoro som skríkla. Predo mnou, až nebezpečne blízko, kľačal fér s fialovo-zelenými očami a krátkymi čiernymi vlasmi, ktoré mu padali do očí. Podľa bieleho plášťa, ktorý mal na sebe, som usúdila, že sa jedná o liečiteľa. Uľahčene som si vydýchla a začala sa obzerať okolo seba.

„Ako sa cítite? Netočí sa Vám hlava?" pýtal sa ma ďalej a ja som len nesúhlasne pokrútila hlavou.

„S-som v poriadku, len..." snažila som sa postaviť, no svet sa so mnou zatočil a ja som klesla na kolená.

„Nevstávajte, prosím," chytil ma za pravé plece, čím ma prinútil pozrieť sa mu priamo do očí, ktoré ma tak desili. Doslova mi naháňali hrôzu a zimomriavky po celom tele.

„Saiorse," povedala som odrazu, odtrhla zrak od fialových očí a znova sa začala obzerať okolo. Tentoraz však oveľa náhlivejšie ako predtým. Hruď mi zovrela úzkosť a ja som pocítila príval paniky.

„Kde je? Kde je?!" skríkla som a znova sa začala štverať na nohy. Aj napriek tomu, že sa mi krútila hlava a zrak sa mi rozmazával, odmietala som si sadnúť. Nebudem len tak sedieť, keď neviem, čo je s mojou najlepšou priateľkou. Keď nemám ani najmenšieho tušenia, čo jej spravili a ako jej ublížili.

„Ublížili jej, určite jej ublížili," opakovala som ako v tranze, kým sa ma liečiteľ snažil utíšiť. Márne.

„Prosím povedzte, že nie je mŕtva," zaskučala som a snažila sa odtisnúť liečiteľove ruky. Na moje obrovské prekvapenie, sa mi to podarilo. Lenže nanešťastie, moje nohy boli príliš slabé na to, aby ma udržali. Stihla som spraviť najmenej dva kroky, než som sa zatackala a mierila priamo na zem. Na studené a tvrdé kachličky, v ktorých som mohla vidieť svojú bledú tvár, plnú zúfalstva a strachu. Automaticky som pred seba vystrela ruky a očakávala bolesť. Ale namiesto chladného povrchu, ma čakala pevná hruď a dve silné ruky, ktoré ma rýchlo a zároveň jemne, vytiahli na nohy a pevne ma držali na mieste. Prekvapene som zažmurkala a zdvihla hlavu nahor.

„Princ Laonat," vydýchla som prekvapene.

„Slečna McKinleyová," skonštatoval a pozrel na liečiteľa, stojaceho priamo za mojím chrbtom.

„Môžete ísť, postarám sa o ňu," kývol
hlavou a čiernovlasý fér s miernym úklonom, opustil chodbu, na ktorej sme sa práve nachádzali. Okrem mňa a princa Laoanta, na nej nebolo ani nohy.

„Ešte sa Vám točí hlava?" opýtal sa a pozorne si ma obzrel, skúmajúc ma od hlavy až k päťe.

„Len trocha," odpovedala som, vediac, že jeho zelené oči, by veľmi rýchlo odhalili moju lož. Princ Laoant si povzdychol.

„Tak trochu som dúfal, že budete počúvať liečiteľove rady. Ale zrejme som sa mýlil. Je toto Vaše pravé ja, slečna McKinleyová?" opýtal sa a ja som sa zamračila.

„Nič ako 'pravé ja', neexistuje. To by ste mali vedieť. A aby ste vedeli, počúvam. Ale odmietam, sedieť v pokoji a tváriť sa, že sa nič nestalo. Že sa dve férky, nevrhli na moju najlepšiu priateľku," rozhodila som rukami, len-len, že som ho neudrela do tváre.

„Vy ste sa teda riadne rozbehla, čo?" zasmial sa.

„Áno. Prepáčte...." zamumlala som potichu...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Pohľad Princa Laoanta

Zarazil som sa a hneď sa prestal smiať.

„Prečo sa, preboha, ospravedlňujete?" opýtam sa nechápavo.

„Pretože takto, sa dáma jednoducho nespráva. Ja, sa takto nesprávam. Nechala som sa príliš uniesť emóciami," sklopila pohľad k zemi.

„A čo je zlé na tom, že ste prejavili to, ako sa cítite?" opýtal som sa, aj keď som veľmi dobre vedel, čo tým myslí. Hodnú chvíľu mlčala, než mi odpovedala.

„Prečo sa ma na to pýtate, keď to viete? Ani Vy nikdy neprejavujete emócie. Vidím to vždy, keď Vás vidím. Tiež sa len riadite pravidlami, ktoré Vám od detstva vtĺkali do hlavy a dodržujete pravidlá slušného správania. Skrývate sa za svojimi bratmi rovnako, ako ja za Saiorse a zasahujete, len keď je to nutné. Ak sa prestanete ovládať, máte pocit, že ste zlyhali. Mýlim sa? Nie, však? Ale Vy ste iný. Dokážete to zmeniť, ja nie. Nezmením to, že sa bojím. A práve teraz, ten strach, skutočne cítim. Prosím, povedzte mi, že je v poriadku," zadívala sa na mňa, svojimi hnedo-zelenými očami a ja som na moment onemel. To dievča, bolo neuveriteľné. Dokázala zhrnúť môj život, do dvoch slov. Pravidlá a etiketa. Stačilo jej na to len pár týždňov, len pár pohľadov na to, aby ma odhadla. A to som si myslel, že je najslabším článkom. Rozhodne ním nebola. Možno sa nevedela brániť fyzicky, ale slová, boli jej zbraňou. Zbraňou, ktorou vedela zasiahnúť cieľ, no nie ňou ublížiť. Aj keď sa bála, snažila sa byť silnou. Aj keď bola slabá, stála na nohách, rozhodnutá zistiť, čo sa deje s jej priateľkou, aj keď to znamenalo, že sa vyčerpá ešte viac. To malé dievča predo mnou... Fascinovalo ma.

„Prosím," zašepkala tak potichu, že keby som nemal férsky sluch, tak ju nezačujem.

„Je v poriadku. Ona a aj Aelfthryth," dodal som a ona prikývla.

„Ďakujem," usmiala sa.

„Budete už teraz pokojnejšia?" spýtavo som na ňu hľadel a ona mĺkvo prikývla.

„Dobre. Teraz Vás vezmem k hlavnému liečiteľovy, aby Vás prezrel a uistil sa, že je všetko tak ako má byť. A potom, Vás odvezú na izbu, kde si dáte menšiu dvojdňovú pauzu."

„Chcem sa Vás ešte niečo opýtať," vyhŕkla odrazu a ja som spýtavo nadvihol jedno obočie.

„Prečo jej chceli ublížiť? A čo mi vlastne spravili?" opýtala sa a na čele sa jej objavila menšia vráska. Povzdychol som si. Presne tohto som sa bál. Otázok, na ktoré nechcem odpovedať.

„Nemala to byť len jedna otázka?" opýtal som sa, snažiac sa vyhýbať otázkam, ktoré mi položila.

„Nekonkretizovala som to. A bola by som rada, ak by ste nezahovárali," venovala mi zamračený pohľad a ja som sa zhlboka nadýchol.

„Nechcem Vám povedať niečo, čo nemám. Takže Vám odpoviem iba na druhú otázku. Uspali Vás. Zrejme preto, aby ste nezavadzali. V lepšom prípade. V tom horšom, sa Vás chceli zbaviť, alebo postrašiť slečnu Reedovú, aby si myslela, že ste mŕtva... Ale práve teraz, sa však obávam o Vás a Váš nestály krok, sťažené dýchanie a búšenie srdca. Už ste sa dostatočne vyčerpali. Na dnes ste už skončili s otázkami a s hľadaním odpovedí," dodal som rázne a aj napriek jej námietkam, ju zaniesol priamo do nemocničného krídla...

!Upozornenie!
Následuje vykecávačka autorky...

Ahojte!

Takže 'prekvapková' časť je na svete a písaná práve z pohľadu princa Laoanta a Alice, o ktorých teraz vieme niečo viac. Teda, dúfam. A tiež aj pevne verím, že sa mi skutočne podarila vyjadriť Alicinu povaha a charakter. A čo sa týka Laoanta, s ním som spokojná. Takže trošku netradične a zároveň premiérovo. Ďalšia časť bude možno cez víkend, alebo cez týždeň, no nič nesľubujem. Takže... Dúfam teda, že sa páčilo a ďakujem za každý hlas a vote. Neskutočne si to vážim a núti ma to písať ďalej a pokračovať vo Férskej Neveste... ĎAKUJEM 💓

S pozdravom Harley 🐺💙