Mesačný Kameň - Férska Nevesta ✅

3. Kapitola - V ústrety smrti...

Dvere na otcovej pracovni som čo najtichšie zavrela a rýchlo prešla k stolu, ktorý bol zaprataný papiermi.

„Hľadaj, Al," pošepla som bielej fretke a tá mi zoskočila z pleca a začala sa brodiť medzi kôpkami papiera. O chvíľu odtiaľ vytiahla pergamen a otočila sa ku mne. Pergamen bol na prvý pohľad úplne obyčajný. Teda až na to, že tam bolo napísaných päť mien, spolu s dvoma slovami. Dva týždňe. Aké dva týždňe? Zamračila som sa a prečítala si mená. Ako prvá bola Alice. Zarazilo ma to, ale pokračovala som ďalej. Deborah. Cat. Sophie. A ja... Nerozumela som tomu. Pergamen som položila na stôl a siahla po ďalšom papieri, na ktorom boli napísané znova iba dve slová. Tisíci rok. Na chvíľu som mala pocit, že ma niekto po hlave ovalil panvicou. Tisíci rok, bola povesť, ktorú mi mama vždy vravievala pred spaním. Až teraz mi dávalo všetko zmysel. To podivné správanie... Pergamen s menami... Zakázané vychádzky po večeroch... Peta Blythe... Utrápená tvár môjho otca...

„Saiorse?!" vytrhol ma z premýšľania prekvapený výkrik, patriaci mojej matke.

„Prečo ste mi klamali? Prečo ste mi nepovedali o tom zozname?" šepla som a všimla si otca aj brata, ktorých prilákal mamin krik. Obaja sa na mňa dívali s bolesťou, ktorú mali vpísanú v tvárach.

„Chceli sme..." ozval sa Louis a ja som sa zasmiala.

„Kedy, Louis? Kedy? Zajtra je štrnásty deň. Deň, kedy si po nás príde. Kedy si príde po mňa!" skríkla som.

„Saiorse, upokoj sa. Nedovolím, aby sa ti niečo stalo," povedal otec a ja som s úsmevom na perách pokrútila hlavou.

„A čo spravíš? Zastrelíš ho brokovnicou? Nikto sa s ním ešte nestretol. Nikto nevie ako ten človek vôbec vyzerá. A už vôbec nikto nevie, či je to vôbec človek," hlesla som potichu a pohľad mi zablúdil na pergamen.

„Nestála som vám ani za to, aby ste mi povedali pravdu," šepla som a potichu vzlykla. Snažila som sa neplakať. Ale bolelo ma to. Bolelo ma, že mi nedôverovali natoľko, aby mi povedali, čo sa deje. Čo sa skutočne deje. Pravda bolí a bolí o to viac, keď sa všetko v nej týka vašej budúcnosti. Ktorá nakoniec, možno ani nie je...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Sedela som na posteli a pohľadom študovala deku, ktorá na nej bola prevesená. Bola modrá a hebká na dotyk. Modrá bola moja obľúbená farba, odkedy si pamätám.

„Saiorse," ozvalo sa zaklopanie na dvere a ustráchaný hlas mojej matky. Od včerajšieho večera, som nevyšla von z izby. Rázne som to odmietala.

„Bojíme sa o teba, Saiorse. Prosím, povedz niečo."

„Nič nechcem," povedala som chrapľavým hlasom a nespúšťala zrak z deky. Za dverami za ozval šuchot a rýchle kroky. Niečo nebolo v poriadku. Cítila som to. Postavila som sa a ako v mrákotách prešla k dverám, ktoré som následne otvorila. Pred nimi stála moja matka s rukou na ústach, zadýchaný Louis a otec bledý ani stena. Bála som sa opýtať, čo sa deje, pretože som niekde hlboko v srdci vedela, čo sa stalo.

„Alice?" šepla som skoro nečujne. Matka na mňa vystrašene pozrela a prikývla. Bola preč. Svet sa so mnou zatočil a ja som spadla do temnoty...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Keď som sa prebrala, zistila som, že okrem Alice zmizla ešte aj Deborah. Ráno Alice. Na obed Deborah. Ako som tak rátala a bola som si istá, že rátam dobre, po mňa si príde v noci. Keď som svoje tvrdenie vyslovila nahlas, mama sa rozplakala, brat si povzdychol a otec sa začal prechadzať hore dole po mojej izbe. Všetko sa dialo rýchlo a nehlučne. Po dievčatách nezostalo ani stopy. Ako ďalšia nasledovala Cat, ktorú otec len na sekundu spustil z očí. Keď sa večer vyparila už aj Sophie, bolo úplne jasné, že som na rade. Štyri dievčatá už boli preč a ja som ich mala čochvíľa nasledovať. Nevedela som však kedy. Keď sa do mojej izby presťahovali otec aj s bratom, spoločne s dvoma brokovnicami, bolo mi jasné, že dlho to trvať nebude. Nevedela som si predstaviť, že by som takto mohla zaspať. Nevedela som si predstaviť, že by som vôbec nejako zaspala. Keď však odbilo deväť hodín a ja som nenachádzala pokoj pre svoj spánok, rozhodla som sa. Ak si po mňa má prísť, nechcela som, aby ublížil mojej rodine. Vstala som z postele a prešla k oknu. O boky mojej postele sa opierali brat s otcom a spali s rukami položenými na brokovniciach. Usmiala som sa. Robili pre mňa aj nemožné. Pomaly a hlavne potichu som otvorila okno a chystala sa vyliezť von, keď ma za nočnú košeľu schmatol Aelfthryth. Bol vo svojej zvyčajnej vlčej podobe a nesúhlasne vrčal.

„Al," šepla som a pohladkala ho po hlave.

„Chce mňa, nie ich," kývla som hlavou k otcovi a bratovi. Al zaskučal.

„Poď," nastavila som mu ruku a on sa zmenil na vranu a usadil sa mi na pleci.

„Prepáčte," šepla som, keď sa moje nohy dotkli chladnej zeme. Vonku bola tma ako vo vreci. Hviezdy nesvietili a ešte aj mesiac sa ukryl za mraky. Aelfthryth mi zletel z pleca a na zemi sa zmenil v koňa. Jedným ladným pohybom som na neho vysadla a odcválala do chladnej noci...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Zastali sme na neďalekej lúke, kde som z neho zosadla a obzrela sa okolo seba. Aelfthryth, sa zatiaľ zmenil na vlka a začal výhražne vrčať. Bol tu.

„Som sama. Na čo čakáš? Nebodaj sa bojíš vlka?" zakričala som do tmy a za mnou sa ozvalo zašuchotanie. Z kríkov vyšiel vysoký muž s hnedými vlasmi a žiarivo zelenými očami. Skoro som zabudla dýchať. Krása, ktorá Vám vezme dych, len férom sa dá pripísať.

„Si statočná," prehovoril hrubým mužným hlasom.

„Pre Vás je prísť si po smrť múdre, pane?" spýtavo som nadvihla jedno obočie. Dúfala som, že to videl. Fér sa zasmial.

„Tak smrť," skonštatoval.

„Čo ste spravili mojím priateľkám?" opýtala som a zbadala, ako sa mu v tme zaleskli očné zuby.

„To čoskoro zistíš," povedal fér, mávol rukou a mňa odrazu ovládlo silné nutkanie ľahnúť si a spať. Kolená sa mi podlomili a oči sa zavreli. Padala som nadol. Padala som do temnoty. Už som svoje telo neovládala. Než som však stihla klesnúť úplne do temnoty, začula som zavrčanie, nasledované bolestivým výkrikom...