Žijem. V jednom tele. So mnou elán
všetkých kúpeľňových chvíľ,
nadšene vyjdem von a bezcieľne behám,
pretože sa opäť skryl.
Ten pocit otravný na chvíľu šiel spať,
k sladkému sneniu som mu spievala
uspávanky, ktoré mával kedysi rád
a bola naňho úprimne zvedavá.
Zatiaľ čo driemal v úplnej nečujnosti,
natešene som sa smiala ako o život
tak nenáramne istá, že by sa bol zlostil,
že by mu moje vyčíňanie bolo vadilo.
Ale len som mávla rukou a nadýchla sa,
vystrčila hlavu z otvoreného okna
a sledovala ten výhľad znovu a zasa.
Ahojte, rozbitý chodník a cesta mokrá,
ahoj, výhľad z desaťposchodového okna.
Zdravila som všetkých a moja tvár sa smiala,
zuby sa zubili na náhodných chodcov na ceste
a hoc som bola hore, cítila som sa malá,
tak hodila som za hrsť ryže ku kráčajúcej neveste.
Skôr než jej však dopadla k bielym črievičkám,
odniesli si ju mravce, ktoré tam čakali
a ja som sa tvárila, že ich nepoznám,
nechcela som im vravieť, ako ma sklamali.
Nechcela som im kázať jeho litánie,
aj tak by ma odtiaľto neboli počuli,
neodvážila som sa kričať, kým on snije...
Ako som len nemala rada jeho rozumy!
Radšej som sa prihovorila vrabcovi-
obďaleč si naprával hnedé pierka,
ale neprejavil záujem so mnou hovoriť,
rovnako ani moja nová kerka.
Nahnevane som ju spražila pohľadom,
načo mi boli takíto kamaráti?
Ďalší taký sedel vedľa neho- nevzhliadol
ku mne, však im sa to raz vráti!
A potom som si všimla jeho pohľad
do mojich očí bezpochyby uprený.
A tá čerň... Nič ma po vás, chamraď!
Našla som priateľa, čo sa nezmení.
Vedela som to, on nezanevrie na mňa,
môj nový najlepší a jediný priateľ!
Sledovala som vlastnú ruku nervózne mávať
a on sa usmial a bližšie poletel.
Načiahla som ruku, no bol ďaleko,
skúsila som sa preto postaviť do okna
a chytila sa jeho rámov- verají naoko.
Bolo to riskantné, ale pochop ma,
nie je vari toto pravé priateľstvo?
Môj ebenový havran lietal pred rukou,
zavše však nebolo perie jeho k dotyku,
pobádal ma vzlietnuť tiež a ani nemukol,
keď nohy moje rozhodli sa oddýchnuť.
Len sme obaja mlčky mávali krídlami
a rútili sa strmhlav k zemi pod nami.
YOU ARE READING
Havran v zlatej klietke
PoetryLen temný kúdol unikajúci spod horiacich perutí. Len zatúlaná iskra v nebo stúpajúca, ktorá čaká na vyhorenie. Len bolestivé kolóny nočných myšlienok, čo nedajú spať. Len toľko. Len prozaická poézia. Nič viac. Za cover vďačím úžasnej DelZy44.
