Havran v zlatej klietke

Tvoje ruky (spoznávaš ich?)

Mysli pozitívne!
šepkali tak, aby som ich počula.
Usmej sa!
trvali na tom, keď som plakala.
Nevrašti a nekrč tvár,
život sa ti dáva sám!

Z tej zeme vstaň!
šepot jemný, tichý znel,
až padla som a ležať zostala.

Nepočítaj z toľkých strán
staré rany, trosky dvier,
ktoré strácala si odmala!

Prihovárali sa, a predsa
nepočula som ani nevidela
s otvorenými ušami a nastraženými očami;
na jazyku necítila sladkú chuť.

Nechápu, že chcem zabudnúť?!
Prestať v hlave počuť tak boľavo známy
výstrel z kanónu či vari z dela.
Toť jedno jest, hoďte do vreca,
čo zvýši sa a utečte preč!

Bežte, utekajte srdcia čisto červené,
bo v mojom kvitne nočná temrava
s prenádherne hlbokými koreňmi
a zhubnou ideou náhlej expanzie.

Azda mám povedať, že za vami prídem?
Že holdujem životu a ako veľmi
verím, nie cítim, že ktosi napráva
mi zvnútra dušu? To veru nie!
To sa nestane!

Môžete šepkať s úsmevom v tvári,
môžete sa smiať a vstávať zo zeme,
môžete s ružovými víziami takej budúcnosti
otvárať ústa, no nepočujem vás.
Známe ruky mi totiž lipnú na ušiach...