Havran v zlatej klietke

Ston na každý deň

Ahojte! Prinášam Vám novú báseň s (pre mňa) trochu nezvyčajnou témou- láskou na každý deň. Fanúšikovia anime a mangy so mnou asi budú súhlasiť, že je nemožné zamilovať sa len do jediného titulu. Vlastne je to rovnako ako s knihami a seriálmi, avšak táto báseň vznikla, keď som myslela práve na anime. Ale, nemusíte sa báť (dúfam :D), bolo mi povedané, že to nie je vidieť. Prajem príjemné čítanie :))

Vtáčí dotyk tvojich krídel
okradol pľúca moje nenávratne,
do kostí vyvŕtal desivé tunely;
odvtedy nimi dýcham a stúpam tam,
kde som ťa naposledy videl,
každým mávnutím mierim ku hviezdam,
ale úsvit sa deň čo deň zatne
a núti ma začínať odznova.

Vtáčí dotyk tvojich krídel
-znovuzrodené spomienky náhliace sa vpred-
perie mi osvetľuje nové slnko
a v hrudi sa zrodila ďalšia láska dňa,
aby rozbúšila srdce preplnené,
aby som ju zajtra mohol opäť sňať;
nedokážem však o nej preto menej snieť,
nechcem, by prestala prudkou
vášňou poháňať moje sladké snenie.

Snívam.
Nič viac, nič menej.
Iba medové túžby ukryté v mojej hlave
-otrávené obrazy po tme zmyslené.
Prievan
zmietol ich na chladné prízemie,
do klietky železnej.
Prečo sú jej medzery tak príšerne malé?

Vtáčí dotyk tvojich krídel
či bdiem či blúznia moje zatvorené oči,
stretáme sa, láska moja minulá,
len matne si pripomínam tvoju vôňu,
bo odkedy som ťa stretol, nedýcham pľúcami
a miesto farieb zrievam len šedú tôňu;
snažím sa nepreklínať deň, keď zočil
som ťa v celej kráse, láska čo ma minula.
Odišla si, prišla iná a obnovila pocit známy.

Vtáčí dotyk tvojich krídel
hoc zaľúbenie moje nepozná konca,
hoc v mojich očiach žiaria denne iné hviezdy,
hoc srdce mi búši zavše novým rytmom,
v kostiach mám stále diery po tvojich dotykoch
a telo, čo nosím, je iba tvoj ďalší výtvor.
Prečo len musíš byť tak prekliato mocná,
kavka zlatistá, prečo na tom súhvezdí hniezdiš
a tvrdošijne lipneš na starých zlozvykoch?

Na mne.
Mojich perách a kdesi na duši.
Premenila si ma, vzala dych- zabila!
Umrel som a predsa si ma oživila, by som miloval.
Márne
sa snažím presvedčiť ten bohmi zabudnutý sval,
márne, mohol som to predsa tušiť-
si to ty, láska moja premilá!

Vtáčí dotyk tvojich krídel
zažal požiar na moju tvár, moje sklamanie
a teraz horím pod lepkavými plameňmi
tvojej neutíchajúcej lásky, ktorá zabíja;
krčím sa v bolestiach a kričím zúfalstvom,
pretože toho dňa si ma zmámila
spevavým hlasom- ako prekrásne znel!
Prečo si mi lež vnútila jemnocit malebný,
prečo prichystala na každý deň iný ston?

Jemný dotyk tvojich perutí
Hathor je ranným slnkom na obzore,
Afrodita vytlačí ho k vrcholu,
Freya zavesí sa naň, za horizont skryje
a ja neodolám a každej darujem svoje srdce,
na jeden deň spolu s nimi vyjem
na cudzí mesiac ako vojak v pozore.
Zasalutujem a kráčam ku stolu,
za ktorým sedíš a ja kráčam ďalej, hoc nechcem...