Havran v zlatej klietke

Tma za chrbtom

Zodvihla som ruku, že zaklopem
na dvere vedúce tam i späť,
chcela som zaklopať, no dvier niet,
len opustený prah, oň zakopnem.
V rozčertení naviac stratím hlas,
ako mám teraz tie dvere nájsť
do budúcich a minulých spomienok?

Kiež by uvedomenie prišlo skôr 
a nemusela som stŕpnuť uprostred pohybu, 
dúfala som, že tie trápne pocity odídu, 
preto opustila som chytro dvor 
i záhrady plné ružového krovia, 
zízajúc na smrtky ako dvoria 
sa šťavnatým kúskom života.

Vyhla som sa zrážke s mrzutosťami,
náhodou mi však do cesty vbehla smrť
a hrkajúc zožltnutými kosťami
sa so mnou chcela na niečom dohodnúť,
no vravím jej, že sa kamsi náhlim,
ale zo slušnosti jej podám adresu,
napísanú kostrbatým a malým
písmom na zvyškoch môjho nákresu
pokojného života, ale to jej nepoviem.

Obzrie si zdrap a machule tmavé
a k bosým nohám mi nechá dopadnúť popol
zvyškov môjho nákresu pokojného života.
No nevadí, ženie sa mi v hlave,
otriem posledné zbytky do machu a potom
si ďalej bezcieľne kráčam, len sa tak motám
v záhradách, čo ukradli mi ciele.

Širokým oblúkom s hranatými tvarmi
obchádzam inú kopu otlčených kostí,
celý zmysel života mi príde márny,
ak vôbec nejaký je, ak nie – čo s ním?
Nevšimla som si, kedy začala tráva pichať,
len ucítila som bolesť a sklonila zrak,
keby som mohla, začala bych' vzlykať,
ale... čert by to vzal, ja som zabudla jak!

Nenechala som sa nikým prosiť,
jednoducho sa moje nohy rozbehli
a fňukali, že musia nosiť
kamsi taký stratený prípad zbabelý.
Po čase to vzdali, niet sa im čo diviť,
všetci sa predsa staráme sami o seba,
hoc ma občas stretne jeden z tých milých,
neverím, keď dušuje sa, kam pozerá.

Za ľavou lopatkou ma niečo tlačí,
svedomie to ale nebude,
videla som jednu zo smrtí vláčiť
ho vo vreciach ku vode,
vyvierajúcej z jednej z mnohých fontán,
zrejme aby sa krásne lesklo na slnku,
no okom som mohla zazrieť iba fondán,
avšak treba sa pozrieť hlbšie, na plnku.

Nepohla som sa, telo mi stuhlo ani kosť,
len som si prosebne šepkala, aby to nebolo ono,
tajný spôsob, akým domáce budú môcť
zmeniť nás pováľaných k zemi na jeden z mnoho
zatrpknutých koncov.

Bujný mach, ktorý vlažne chladil,
mi kradol telo, čo z neho zostalo,
pripadala som si ako kýsi pahýľ,
k dívaniu ostalo zrejme primálo
a on stále rástol, naberal síl,
kým som sa pod ním strácala,
keby sa so mnou azda bil,
no nádej mi stále chýbala.

Rozhodla som sa navštíviť ju,
a vypýtať si späť svoju adresu,
vraveli, že ju nájdem niekde tu,
až dôjdem k tomu pralesu
ľudských možností hraníc.
Ak niekde bola, predo mnou kryla sa,
len zablúdený panic
hľadal tú správnu cestu víťaza.

Nemohla som sa vrátiť naspäť,
za mojím chrbtom zúrila tma,
zvinutá v klbku prosiac Bastet,
nechže len teraz ochráni ma,
čakala som v spánku bdelom,
ja a chudák panic zblúdilý,
z núdze kejsi sa mi cnelo,
ach, tá možnosť konať omyly!

Na deň tretí podišla som k nemu,
hoc nezachránim seba, jeho smiem,
a položila mu otázku smelú –
ako dlho už nevidí svoj tieň.
On len preľaknuto skáče vzad,
akoby naň syčal ďalší had,
jeden mu ležal pri nohách,
nečinne zízal, podlý vrah!

Zarazene som vzala kroky späť,
veď pri tom človeku tieňa niet!
Had mu leží pri nohách stočený,
obaja čakajú na jedno – na ženy,
aby im vzali ich nevinnosť
a veru ich vzali viac než dosť!

                                                                      *** 

Chcela som niekoľkými riadkami vyjadriť, ako veľa pre mňa znamená vaša podpora, a podľa možnosti vás pri tom neutopiť v pohári silného klišé. Takže, samozrejme, začnem presne tak. S klišé. Hovorí sa, že ak niečo neskončilo dobre, tak to ešte nie je koniec. Táto zbierka je dušou rebel, to však nemení nič na tom, aká som vďačná za každého čitateľa a každú vašu odozvu. Verím, že všetky chvíľky radosti a frustrácie, eufórie i pobláznenia spojené s touto zbierkou boli potrebné pre to, aby bol dnešný deň dneškom a ja som sa stala tým, kým som dnes. 
❤ Ďakujem. ❤