Oheň
Bola to kvapka noci, čo mi stiekla po tvári,
zanechávajúc za sebou cestičku pálivú
ako od pušného prachu v drevenom sude-
to aby horel s väčším pátosom a zanietením.
Bezvýznamný pocit myšlienok tak temných
a zvrátených nemravne rokujúcich o mojom osude
v najčernejších tmách- hrozivé tvary dali mu.
Dnes v noci ma havrania kvapka do tla spáli.
Popol
Sivý popol sa vo vánku rozpadal,
veru ujedal z neho akosi nenásytne,
len čo odvráti tvár a jemu sa naskytne
vzácny pohľad na úlomky brál
krehké a časom z domoviny vzaté,
na jemný prášok, ktorý tuhľa máte.
Lúpi sa vám z povrchu svalu,
jenž peje tak neúnavne slávu
na svoje slávnostné dunenie.
Žiaľ, zabudol som, ako vlastne znie.
YOU ARE READING
Havran v zlatej klietke
PoetryLen temný kúdol unikajúci spod horiacich perutí. Len zatúlaná iskra v nebo stúpajúca, ktorá čaká na vyhorenie. Len bolestivé kolóny nočných myšlienok, čo nedajú spať. Len toľko. Len prozaická poézia. Nič viac. Za cover vďačím úžasnej DelZy44.
