Havran v zlatej klietke

Choroba

V tak temnej, bezútešnej a strašne chladnej,
noci podobnej a kde-tu zradnej,
(hoc uznať musím zavše krásnej v mojom oku-
pre srdce krvou, túžbou; teplom pre telo),
v tak malebnej tôni temnôt
prihovoril sa mi cudzinec kýsi,
no nevravel, lež kričal slová, dristy.

Kričal a plakal a pľul a moje uši nežne hladkal
(Dá sa vari kričať nežne?
Dá sa hladkať krutou rukou?
pýtam sa, no nemaj strachy,
tvoja odpoveď mi beztak ujde, drahý čitateľ.)

Dopadali na mňa slová, čo kričal s nehou,
i ruka teplá na mňa dopadla jeho.
„...čúvaš ma, žena skúpa?
V útrobách driemu, drichmú bieli anjeli,
kým čertiská svižné- čerti veselí-
sa bláznia prvým aprílom oklamaní.
Majú hostinu."

"Praskajú im bruchá plné,
črevá, jahodová torta a krv len.
Tak im treba!"
Veselí sa s vytreštenými očami,
oni nedbajú, úsmevy opojené červenou radosťou
nejde odfarbiť.
Ani dlážka viac čistá nebude, nuž čo s ňou?
V šmuhách po šmýkajúcich sa kopytách
rodí sa nové zlo, nový zákusok...