Havran v zlatej klietke

Výčitky

Vezmi pero a píš, povedali,
tak vzal som i napísal;
chmúrnou farbou nebies zamračených
zaznamenal v biele zvitky, veru do nich
som ja, váš verný pisár,
vkreslil pravdy vlastných bájí.

Nevládal sledovať som hodiny, dni,
ledva stíhali mechy v mojej hrudi
rozdúchavať oheň, aby nevyhasol,
ruka nevládna, konajúca z príkazov,
sa sotva hla, zaťažko mi bolo zbudiť
myseľ, zaľahla prachom a teraz sní.

I zachcelo sa mi odpočinku,
odpočinku ruke i mne túžil dožičiť som,
však razom prirútili sa ku mne hlasy,
veru tvrdia, radšej neužívať vlastný
rozum, oni nútia ma leštiť matný trón –
ich slávy piedestál, môjmu srdcu sinku.

A tak písal som perom ostrým
a občas spravil dieru v pergamen,
tu machuľa hnevu, tam kvapka zlej krvi
ani fŕkance slaný zármutok tiažou drví
načmárané slová, je so mnou amen!
Slabý duch, vravia, zaslúži si zlosti.

Keď aj žilám začala krv byť trpká,
prsty drevené, no predsa boleli,
jak siete nevzhľadné tkať pero počalo,
povzdych jeden či dva unikol mlčavo
a neboli by mi osudom zvolení,
keby ho nečuli, nuž prikázali utkať
siete nové a veruže ich bolo hojne!

Potrhávalo mi rukou z toľkých viet,
i snažil som sa pekne písať celkom márne,
šepkané slová v ušiach bledli ani dym,
chceli, by priľnula duša moja k nim,
chceli lásku vidieť pučať ako kvieťa jarné,
chceli by, lež v skysnuté mlieko lejú med...