Dopiť poloprázdnu fľašu a pobrať sa,
prehltnúť dno, o ktoré nik nestojí
a v jaksi krivom či nerovnom postoji
ho na deravé topánky vyvracať.
Odšuchtať nohu o pár krokov inde,
druhú nasilu vláčiť ako na popravu
a zakopnúť pre tú prvú, meravú,
druhá za nič nemôže, len za ňou ide.
Na rozbitom skle si porezať kožu,
nechať jazyk vyhorieť a vzplanúť,
vykašľať sa na to a do krvi ľahnúť,
dať rukám ležať, pretože môžu.
Skrútiť sa v kŕči ako posolený slimák,
cez ústa nechať vyšumieť zbytky chleba,
zvyšnou vodkou zahriať nohy a viac sa nebáť,
aj cez mokré nohavice byť stále švihák.
A v tom švihu, ktorý je len v hlave,
sa štvornožky odplaziť za krčmu,
nechajúc za sebou cestu poučnú,
kým šaty a telo rozožerú dravé
tisíciny v krvi...
YOU ARE READING
Havran v zlatej klietke
PoetryLen temný kúdol unikajúci spod horiacich perutí. Len zatúlaná iskra v nebo stúpajúca, ktorá čaká na vyhorenie. Len bolestivé kolóny nočných myšlienok, čo nedajú spať. Len toľko. Len prozaická poézia. Nič viac. Za cover vďačím úžasnej DelZy44.
