Prišla som večer k nej,
ľahla si a prikryla jej dychom
teplým chvíľami, nato zas chladným
ako vyhasnuté hviezdy, ako ony padal tiež,
striaslo ma, bolela ma koža i svaly ukryté
pod tou tenkou bledou prikrývkou,
tak primkla som sa bližšie k boku,
chrbtom k nej bezpečne otočila,
no ona ma lakťom drgla a postrčila
rebrá, skoro mi vypadli von,
nechýbalo veľa, veru, v poslednej chvíli
pretočila som sa a spadla radšej ja,
na tvrdej zemi hľadajúc stratené pohodlie,
však upozornila ma, že ho tam nenájdem,
nie tam, nie na inom koberci,
pokrčila som plecom a sadla si.
Nedbám.
Ak ma nechce, viac nebudem...
YOU ARE READING
Havran v zlatej klietke
PoetryLen temný kúdol unikajúci spod horiacich perutí. Len zatúlaná iskra v nebo stúpajúca, ktorá čaká na vyhorenie. Len bolestivé kolóny nočných myšlienok, čo nedajú spať. Len toľko. Len prozaická poézia. Nič viac. Za cover vďačím úžasnej DelZy44.
