A hnali ho pojašené stáda,
rútili sa za ním čísla bezmedzné,
nútiac ho takto narýchlo hľadať
u nepriateľa bezpečné väzenie.
A on sa náhlil k úmoru uštvaný,
tmavú noc zavše oproti míňal,
úsudky rozumné potichu zuňali,
podel sa kamsi ich živý príval.
A z úmoru núdze na nich zanevrel azda,
z tela opadala hrdzou načatá zbroj,
príhodnou zdala sa mu skrýša každá,
vládať tak, meč bol by vytiahol svoj.
Avšak ruky nevládali ani opraty držať,
za pätami neodbytné hulákanie čried,
i kobyla sipela pod ťarchou muža,
nebyť ostrých hrotov, zastala by hneď.
Avšak naďalej ju zmorenú za hory hnal,
hoci po oddychu ich telá chrčali,
za krivky prenádherne strmých brál,
črtajúcich sa veľmi, veľmi pomaly.
Ale tu zo strán vyrútilo sa stádo zverstva,
preto z posledných síl vytasil zbraň,
pod veselou hviezdou sa však boj nestal,
pretože odmietol zastať vtedy, keď mal...
YOU ARE READING
Havran v zlatej klietke
PoetryLen temný kúdol unikajúci spod horiacich perutí. Len zatúlaná iskra v nebo stúpajúca, ktorá čaká na vyhorenie. Len bolestivé kolóny nočných myšlienok, čo nedajú spať. Len toľko. Len prozaická poézia. Nič viac. Za cover vďačím úžasnej DelZy44.
