Odbila prvá hodina
a moje srdce stále spí,
o tebe necháva si snívať tajne,
tak ako to robí vždy,
ten duch môj malý.
Odbila druhá hodina.
Na srdce večerný padol tieň
a ja úfam sa opäť márne;
pre tvoj úprimný úsmev, preň
veru duša moja žiali.
Odbila tretia hodina.
Úzkosťou tŕpne v hrudi sval,
ťažko sa dýcha, ťažko nemyslieť,
sťa by mi ktosi v myseľ dal
teba reminiscenciu.
Odbila štvrtá hodina.
Čiasi päsť zovrela ho pevne,
chcem prestať zaraz a hneď,
prestať chcem, ale neviem...
netuším, kedy prídu.
Odbila piata hodina.
Na samé dno hrudného koša tečie,
našiel som miesto pre srdce svoje,
miesto, kde odpočívať bude večne,
kam viac nedosiahneš.
Epilóg
Trochu mrzuto, no predsa oddane
na tom mieste ma už čakali,
pripravení starosti nechať na lane,
starosti a moju hlavu tiež.
(Pretože ty odtiaľ nikdy nezmizneš...)
YOU ARE READING
Havran v zlatej klietke
PoetryLen temný kúdol unikajúci spod horiacich perutí. Len zatúlaná iskra v nebo stúpajúca, ktorá čaká na vyhorenie. Len bolestivé kolóny nočných myšlienok, čo nedajú spať. Len toľko. Len prozaická poézia. Nič viac. Za cover vďačím úžasnej DelZy44.
