Havran v zlatej klietke

Topánky, ktoré ti na hrob položím

Nutkanie silnie,
no ťažko je mi vykonať,
ruky mám silné,
lež neudržia ťa, brat
môj drahý, odpusti...

Ako nimi prevziať váhu,
či môžu nohy ustáť strasti,
velebenú márnu snahu,
lipnúc pevne duchu na cti?

Ťažko mi je, priateľu môj,
ledva plytké dychy popadám,
nejde mi však kydať hnoj
cudzí, stále hlbšie zapadám.

Vidiac teba vprostred diania,
špina si ťa objíma,
vidly padli kamsi za mňa,
pohľad na nás dojíma.

Kiežby slzy zmyli pot,
zápach rozhodnutí prebili
a kiežby bol bližšie ten plot,
kam v hlinu tvoj kríž pribili.

Bo ledva kráčam po kolená v zemi,
ešte hlbšie vari vnorím sa,
nepovedal by som nikdy, ako veľmi
chcel by som teraz odísť sám.

Zhrdzavené zámky nech si svoje činia,
kým rukávy vsajú vlhkosť námahy,
začína ku mne prehovárať tvoja vina,
nečisté myšlienky na mňa dopadli.

Keby mal som sa rozhodnúť znovu,
dobre by som zvážil slová vyrieknuté,
och, ako rád by som ti poslal sovu
s úprimnou správou, čo v nej píšem,
opisujem cudzie trápenia.

Prechytím v rukách etui zo smutnej vŕby,
opatrne, nech neruším pokoj posvätný tvoj,
Zapácha však, mlanie čierny skutok prvý
zo zástupov dlhých, len ďalší prehratý boj.

Snahou nešetrím, sám neúnavnú jej tiaž vidíš,
chce ma primať, ale ja sa nevzdám za nás, za oboch!
Najradšej pribila by ma a zvalila v blato kríž,
avšak nechala si pripomenúť, že nie som žiadny Boh
a upustila od zhonu konania.

Ako ďaleko ešte ležia tie laty zhlobené,
zabrudená diera pre večnú posteľ tvoju?
Až nájdeme čierťaž, vložím ju do zeme
a mierom ukončím našu nesvätú vojnu.

Ale ty mi to, pravda, nedovolíš,
nevykonal som, oč si tak úpenlivo žiadal.
Prečo ma i po smrti stále moríš?
Za života radšejs' mal načúvať radám.

Namiesto toho si po mne vlastné topánky hodil,
umazané hriechmi, ktoré odpustiť nemožno.
Priveľké boli, napriek tomu som v nich chodil,
lež privilégií vzdávam sa diaľ byť veľmožom.

Hľa, tuná leží miesto nášho odpočinku,
vari nebude vadiť, ak zaľahnem tiež,
zvalím vedľa tvojich kosti, chvíľu malinkú
logať budem vzduch, fučať ani zdutý jež.

Vypijem deň sladkých príchutí
a zanechám trpkú noci chuť.
Vstávam už celkom vyzutý,
akoby chcel som ťa zavrhnúť.

Tento mesiac biele striebro nevrhá,
lúčmi oháňa sa slnko iné.
Na mojom tele je špina povrchná,
z teba sa však nikdy nezmyje.