Moje nohy bežia a nezastavujú,
zbierajú prach vo vrstvách tenkých,
biely obväz už vyše členky,
a ani napriek tomu nezastavujú.
V chodidlách niekým rozbité fľaše,
a podrážky červeno-ružovej farby
zanechávajú stopy, len preto, aby
som sa neskôr v spomienkach našiel.
A kým zbieram nové mozole,
nohy sa stále väčšie hýbu vpred,
pretože bolesti už vari ani niet,
len čo prvý z bôľov prebolel.
Tak bežia moje nohy neúnavne,
neobídu mláku a blata sa neboja,
iba ďalšie vrstvy špiny im za to nestoja,
a bude tak, kým z brezy mravnej
do jednej mláky či blata neupadne.
YOU ARE READING
Havran v zlatej klietke
PoetryLen temný kúdol unikajúci spod horiacich perutí. Len zatúlaná iskra v nebo stúpajúca, ktorá čaká na vyhorenie. Len bolestivé kolóny nočných myšlienok, čo nedajú spať. Len toľko. Len prozaická poézia. Nič viac. Za cover vďačím úžasnej DelZy44.
