Ľadové srdce [DOKONČENÉ]

7.KAPITOLA

Vystúpili sme teda z auta a išli k domu. Bola som mierne nervózna,čo ak ma chce predstaviť jeho rodine? Nie je to nejako skoro?
"Tu bývaš?"spýtala som sa ho.
"Nie. Tu sa nachádza niečo úplne iné,veď uvidíš."povedal a zaklopal na dvere. O chvíľu nám otvorilo nejaké 25 ročné dievča s modrými vlasmi a na sebe mala kynologické oblečenie (oblečenie pri psoch). 
"Ahojte,poďte ďalej."povedala a pustila nás dnu do dvora. "Ja som Viki,Lukášová sesternica."povedala mi.
"Ahoj,ja som Klaudia."odpovedala som.
"Viem."usmiala sa.
Pozrela som na Lukáša,ale on pozeral na Viki. "Máš to tu dobre zariadené."povedal.
"Tak snažím sa,ale keď to uvidíš vnútri,psy to tam trošku ničia."povedala. Psy? "No poďte dnu."povedala a vošli sme do domu. Počula som štekot a kňučanie. 
Lukáš ma zastavil. "Takže...toto som vybavil presne pre teba,dúfam,že sa ti to bude páčiť."povedal s úsmevom a išli sme smerom do obývačky,ale otvorila Viki nejaké dvere a odtiaľ vybehli malinké šteniatka mopsíkov. Hneď som si sadla na zem a začala sa s nimi maznať. Také maličké bábätká. Lukáš si sadol vedľa mňa a Viki tiež.
"Aké su krásne."povedala som.
"To je moja chovateľská stanica. Chovám mopsov  7 rokov,sú to moje najobľúbenejšie plemená."vysvetlila mi.
"Aj moje."odpovedala som. 
"Lukáš mi včera volal,že či budem doma,že ide s tebou von a chce ti spraviť prekvapenie. Ty si šťastné dievča."žmurkla na mňa.
"Ale my spolu nechodíme."povedal Lukáš.
Viki sa zasmiala. "To vám neverím."
"Naozaj,nie."povedala som.Viki sa prestala smiať a pozrela na nás s prižmúrenými očami. 
"Tak to...to ste len taký kamaráti?"
"Noooo..."začala som.
"Je to zložité,dajme tomu,že kamaráti."povedal a ja som prikývla,ale Viki si to zobrala asi inak,pretože sa usmiala popod nos. Dovolila nám zobrať dospelú fenu a psa na prechádzku,tak sme s Lukášom išli venčiť. Už sa celkom zotmelo,veď bolo osem hodín.
"Ďakujem,že si ma sem vzal."povedala som.
Usmial sa. "Nemáš začo,aj nabudúce."
"Inak,myslím si,že to Viki myslela trošku inak,že kto vie čo si o nás myslí,že čo spolu máme."zasmiala som sa.
"Myslí si určite,že spolu spávame."
"Myslíš?Prečo?"
"Vždy mi hovorí,že som sukničkár a spávam s každou,vraj tak vyzerám,ale neviem...nie som taký."mykol plecom.
Prikývla som. "Vyzeráš tak."
Pozrel na mňa či to myslím vážne. "To naozaj? A čím?"
"Ten pohľad."povedala som a on zastavil,tak aj ja. Pozreli sme sa zoči voči. 
"Aký pohľad?"nechápal,ale robil ho. Presne ten pohľad,ktorým na mňa pozeral. 
Ukázala som na jeho tvár. "Proste...toto. Pozeráš sa tak,že ...ako to poviem. Proste taký lišiacky pohľad máš,taký baliaci,pohľad úplného hajzlíka. Pohľad,ktorým zbalíš každú jednu a to sa nemusíš ani snažiť. A keď sa ti dievča pozrie do očí tak sa v nich roztopí."povedala som. Trošku som sa rozcítila a on ma pozorne počúval. Pozeral sa mi rovno do očí a mne sa triaslo celé telo. 
"Myslíš si to? Roztápaš sa v mojich očiach?"spýtal sa ma potichšie.Potom naschvál sa mi dal tvárou ešte bližšie až sa nám napokon dotkli naše čelá a stále sme sa pozerali do oči. Zasmiala som sa. "Prečo si sa neroztopilaaaa?"povedal pysklavo a ja som vybuchla do smiechu. A zrazu začal na mieste skákať a robil sa že plače. 
"No tebe šibe."smiala som sa. Potom prestal a zasmial sa. "Ty si čistý magor,vieš o tom?"
"Občas mi to hovoria."mykol plecom. "Ale tak treba si užívať život. Nebudem sa tváriť,že som strašne vyspelý keď nie som. Mám len 20,ledva mi prešla puberta."
"Máš pravdu. Ja tiež nie som zrovna najvyspelejšia. Stále robím blbosti,občas ma baby napomínajú,že čo robím,ale tak to som ja."
"Nemeň sa kvôli druhým,ja som sa o to snažil keď som chodil s jedným dievčaťom,ale nešlo to a teraz to aj ľutujem,že som sa snažil zmeniť. Ona chcela zo mňa kludného chalana,bez srandy,ale to nie som ja."
"Teba si tak ani neviem predstaviť."zasmiala som sa.
Zrazu začal spievať operu a nakonci sa poklonil. "A teraz stačí zábavy,ideme naspäť,je dosť hodín."navrhol a ja som súhlasila.
Rozlúčili sme sa s Viki a Lukáš ma šiel odviesť domov. Pred domom zastavil a ešte sme chvíľu kecali v aute. 
"Keby chceš tak prídi zajtra na ihrisko o jedenástej,mám tréning."povedal.
"Možno prídem,ale ešte neviem na sto percent."
Prikývol. "Dobre. Uvidíš veď."
"Tak ja idem,ahoj."
"Dobrú noc."povedal,kývla som mu a odišla domov.
Zavrela som za sebou dvere a oprela sa o ne. Vzdychla som si. Nejaká som moc rozcítená pri ňom. Musím sa krotiť. A to čo som mu povedala o tom jeho pohlade? Panebože! Aká som len hlúpa!!! Držať sa od neho ďalej mi asi nič nehovorí,že?!