Ľadové srdce [DOKONČENÉ]

38.KAPITOLA

Prešli 4 dni od kedy som zistila,že som tehotná. Dnes mi volal Martin, Lukášov otec. Zašli sme teda so Sisou k nemu. Cítila som sa pri ňom trošku trápne,veď som povedala jeho synovi že ho nemilujem,ale potom som si uvedomila,že on všetko vie.
"Takže...všetko som spísal,dal som dokopy záznamy...a zhodnotil som,že Tibora do basy určite sudca dá,pretože keď ho prepustili,bol tým pádom v podmienke a keď sa znova chová ako sa choval,tak mu nikto nepomôže,ani jeho otec. Bol som so sudcom,je to starý známy...a povedal,že ho do basy dá nech sa deje čokoľvek."povedal.
Usmiala som sa od radosti. "Och ďakujem vám."povedala som.
"Robím to hlavne pre svojho syna."
"Hnevate sa na mňa moc?"
Mykol plecom. "Mal by som,ale mám rád,vždy som mal....ale prečo si mu to nepovedala? Vedela si predsa,že ja môžem všetko zariadiť."
"Ja viem,ale vtedy ma to vôbec nenapadlo. Bola som tak vystresovaná."
Prikývol. "chápem. Takže...zabudol som ti niečo ešte povedať. Súd je dnes. Bol som za sudcom včera a dnes ho boli hneď vziať. Každú chvíľu by mi mal volať sudca ako to dopadlo. Ak chcete môžete tu počkať,alebo vám zavolám potom baby?"
"Asi nám zavolajte."
V tom však začal zvoniť telefón. "To je on."povedal a zdvihol. Keď položil pozrel na nás. "Mám dobrú a zlú správu. Tibor je odsúdený,ale nie na doživotie...ale len na 15 rokov. A Lívia je len v podmienke,takže ak sa o niečo pokúsi tak ide do basy aj ona."
"To nevadí. Ak tam bude celých 15 rokov tak mi to vôbec nevadí. Preboha,15 rokov budem mať od neho pokoj! Strašne vám ďakujem Martin. Bez vás by sme to nezvládli."objala som ho.
"Samozrejme. Ale hneď teraz choď za Lukášom. Všetko mu povieš!"povedal prísne.
"Jasné ocko....teda...Martin."povedala som.
Sisa s Martinom na mňa prekvapene pozreli,ale potom sa Martin len usmial a pohladil ma po hlave. V niektorých situáciách mi pripomína otca,ale ako som sa mohla tak prekecnuť?
"Bež už za ním."povedala Sisa. Rýchlo som teda utekala do auta a išla k jeho domu. Zaklopala som. Otvorilo mi nejaké dievča.
"Čo si želáš?"pozrela na mňa so zdvihnutým obočím. Aká je nepríjemná.
"Je doma Lukáš?"spýtala som sa.
Vzdychla. "hej je. Kto si? A čo chceš?"
"Môžeš prestať byť taká nepríjemná? Ani sa nepoznáme."
Prekrútila očami. "Odpovieš mi ešte dnes?!"
V tom sa medzi dverami objavil Lukáš. Keď ma uvidel,úsmev z tváre mu zmizol. Môj Lukáš. "Lukáš,ahoj."
"Čo tu chceš?!"
"Musím sa s tebou porozprávať.
"Mám deja vu. Toto sú naposledy povedala keď si mi povedala že má nemiluješ tak nechápem čo mi chceš povedať tentokrát."prekrižil si ruky na hrudi.
Zhlboka som sa nadýchla. "Viem ale musíme sa porozprávať. Osamote."pozrela som na to dievča. "Či ty už si si našiel za mňa náhradu?"
Oblizol si peru. "Nie. To je len kamarátka."
"Kamarátka?! Ja som myslela,že chceš niečo viac!"zazrela po ňom.
"Nikdy som to niečo také nepovedal. Vždy si bola len kamarátka a tak to aj zostane."
"Fajn! Tak sa strč,Lukáš!"povedala a odišla preč z domu.
Nadvihla som obočie. "Už môžem ísť ďalej?"
"Pod."povedal. Sadla som si do obývačky. "Tak? Hovor!"
"To čo som minule povedala,nebola vôbec pravda."
"Takže zrazu si si to rozmyslela? Uvedom si,že som človek a nemôžeš sa ku mne chovať ako si ty zmyslíš,podľa tvojej nálady."
"Prestaň...ty to nechápeš. Stalo sa niečo v ten deň keď som ti to povedala...pred obchodom som stretla Tibora s Líviou. Vyhrážal sa mi,že zabije moju mamu ak sa s tebou nerozídem. Čo som mala robiť? Povedal že keď o Tom niekomu ceknem tak ju zabije alebo teba. Mal pri sebe aj nôž. A viem čoho všetkého je schopný. Ver,že som naozaj nevedela čo robiť a bolo to pre mňa ťažké. Nechcela som to spraviť,veď sme boli šťastní. Konečne som našla lásku a oni mi to prekazili."vytiekli mi slzy.
Sadol si vedľa mňa a utrel mi slzy. "Mala si mi to povedať. Niečo by sme vyriešili."
"To je už jedno...tvoj otec nám pomohol. Teda Sisa mi pomohla najviac..."všetko som mu ešte vysvetlila,aj to že je Tibor už v base vďaka jeho otcovi.
"Vážne? Takže máme teraz od neho pokoj hej?"
Usmiala som sa. "Áno. Konečne!!!"
Objal ma. "Klaudia ja ťa milujem...a vzťah je hlavne o dôvere,musíme si hovoriť všetko jasné?"
"Áno. Neboj."
"Ty si tuším za tie celé dni bezo mňa vôbec necvičila a ozaj si len papala sladké,že? Videl som tú fotku od Sisi."
"Čo nechápem?"
"Nejako si sa nám zagulatila."chytil ma za brucho. "Ale je to zlaté."
"No to je ďalšia vec,ktorú som ti ešte nestihla povedať..."
"Čo?"
Zhlboka som sa nadýchla. "Budeš otcom."
"Čo? Ty si tehotná?"
"Hej. Som."sklonila som hlavu.
Chytil ma za bradu a pozrel sa mi do očí. "Tuším sa mi plnia moje sny. Uvidím ťa v tehotenskom brušku."usmial sa a pobozkal ma. "Som šťastný!"vyhlásil a silno ma objal.
"Naozaj? Ja sa toho strašne bojím."
Nechápal. "Čoho? Veď budeme spolu rodičia. Veď to je krásne,Klaudia."
"Ja neviem. Som moc mladá nato."
"Ale prestaň. My dvaja to zvládneme. Spolu sme silnejší."usmial sa.
Zasmiala som sa. "Dobre. Som rada,že ťa mám. Bez teba som nikto."
"Ja som bez teba nikto. Obyčajná troska,ktorá tu sedí celé dni."
"A čo si myslíš že čo som ja? To isté. Doma som len spala alebo som plakala a jedla."
Zasmial sa. "Milujem ťa."
"Ja teba tiež."
Konečne je všetko tak ako má byť.