Ľadové srdce [DOKONČENÉ]

29.KAPITOLA

PIATOK
Práve som v škole. Celý týždeň sa nedialo nič zvláštne...teda okrem toho,že vždy po škole na mňa pred školou čakal Lukáš. Vraj keby náhodou príde Tibor. Včera sme sa kvôli tomu pohádali pred jeho domom:
"Zajtra ťa tiež počkám."povedal
"Nie."
"Prečo nie?"
Vzdychla som. "Lebo nie som malé decko aby si na mňa dával až tak pozor."
"Ale veď ja viem že nie si,ale bojím sa o teba. Sama si povedala,že je nebezpečný."
"Keby mi chce niečo spraviť tak už to spraví dávno. Veď je už od vtedy skoro týždeň. Rozmýšľaj!"
Vzdychol. "Bože! Sama si povedala že je nebezpečný že to len tak nenechá. Viem,že sa ho bojíš a ja som ti sľúbil,že sa ti pri mne nič nestane."
"Ja viem,vážim si to,ale..."
"Ale vadí ti, že som každý deň tam."doplnil.
"Kvôli mne chodíš skôr zo školy každý boží deň!!!"
"No a?"
"Lukáš proste ma nečakaj zajtra."
"Počkám."povedal tvrdohlavo.
Naštvala som sa. "A to čo tam teraz až do mojej maturity budeš čakať?! Okej tak si tam počkaj! Ale nepôjdem s tebou domov!!!"a odišla som domov pešo. Nie som predsa decko aby sa o mňa až takto staral!!! Čo mi chce až do nekonečna ak prdel utierať alebo čo?!
Takže dúfam,že keď teraz zazvoní tak nebude pred školou na mňa čakať.
Crrr...
Som celá nervózna. Ani neviem prečo. Normálne veď vyjdem a keď tam bude tak mu dám ignor. Ale aj tak mám v bruchu nejaký kŕč. Mám z niečoho strach. Otvárame už dvere. Pozerám sa po okolí. Nie je tu. Chvalabohu. Tak som teda sebavedomo vyšla aj s babami zo školy. No odrazu ma niekto silno chytil za zápästie.
"Ako som povedal,ešte sme neskončili!"zasyčal. Tibor! Akurát dnes?! Keď tu nie je Lukáš! Bože aká som sprostá!!!
"Daj mi pokoj!"povedala som prísne.
"Celý týždeň tu na teba čakal Lukáš,ale od niekoho mi prišla informácia,že dnes nie."lišiacky sa usmial. Od koho?! Kto mu to povedal? Odkiaľ to môže vôbec niekto vedieť?! Tibor sa pozrel jedným smerom tak som sa pozrela tiež. Stála tam vyškerená Lívia. Ona?! Suka! Odkiaľ ho vôbec pozná?!
"Nechaj ma!!!!"vykríkla som a začala som sa mu trhať zo zovretia.
"Mne len tak neutečieš."šepol. Je sila,že je tu toľko ľudí pred školou a každý sa len nemo prizerá.
"Pusti ju imbecil!"zvreskla Sisa a začala máš oddeľovať. No Tibor sa napriahol a vrazil jej tak,že spadla.
"Ty si taký debil!!!"zakričala som a začala som sa silnejšie trhať. No nepomáhalo to. Odrazu ho niekto zo zadu chmatol za rameno a vrazil mu. Lukáš! Čo tu robí?
"Konečne!"povedala Sisa. Pozrela som na ňu. "Napísala som mu nech príde."hovorila a šúchala si popri Tom líce. Pomohla som jej teda vstať zo zeme a poďakovala som sa jej.
"Povedal som ti,že jej máš dať pokoj ty kreten!"kričal Lukáš a vrazil mu ďalšiu ranu.
"A aj som ti povedal,že to len tak nenechám."zakričal späť Tibor.
"Čo ak ťa udam že ju stále obťažuješ?!"
Zasmial sa. "Nech sa páči,môj otec ma toľko peňazí."
"Áno? Tak to nevieš ešte o mojom otcovi,pri ktorom keď sa dostaneš do basy tak nevyjdes už odtiaľ."odpovedal Lukáš. Lukáš je z bohatšej rodiny. Tiborov otec si len o sebe myslí,že sa mu raz zadarí a už je bohatý navždy. No Lukáš to má iné. Oni sú zariadený už do konca života.
"Nech skúsi."vyzval ho Tibor. "Uvidíme kto je lepší."dodal.
Lukáš sa pousmial. "Pohode! Zariadim keď to tak chceš."
Tibor sa rozbehol po Lukášovi a obaja skončili na zemi. Tibor mu vrážal päste do tváre,no Lukáš ho dal zo seba dolu a zas vrážal päste on jemu. Ako mu dal poslednú ranu,Tiborovi začala stekať krv z nosa,pery a pod okom mal hlbokú ranu. Nebol schopný už bojovať tak Lukáš sa postavil a zazrel po ňom.
"Bodaj by si skapal!"povedal naštvane Lukáš. Potom pozrel na mňa zamračene a bez toho aby mi niečo povedal odišiel smerom do auta. Super! Je na mňa naštvaný. Ani sa mu zas nečudujem.
Rozbehla som sa teda rýchlo za ním.
"Lukáš počkaj!"povedala som.
"Čo je?! Už som ti zrazu dobrý? Veď choď si teda na autobus keď nie si to malé decko ktoré ma nepotrebuje. Videl som to práve teraz ako ma nepotrebuješ."ukázal smerom na Tibora,ktorý práve odchádzal s bolesťami preč.
"Prestaň. Máš pravdu,mýlila som sa. Potrebujem ťa. A ďakujem ti."
"Keby mi Sisa nenapísala rýchlo,že je tu Tibor,tak neviem čo by sa s tebou práve stalo."dodal.
Prikývla som. "Asi by som sa už s tebou nikdy nerozprávala,lebo by ma zabil."
Pozrel inam. "Hej. Presne tak. A to ma štve! Vieš sama čo ti hrozí,ale dávaš ma od seba preč. A ja sa môžem snažiť ako taký debil,ale ty si taká tvrdohlavá!"zamračil sa. "Aj preto ťa tak milujem,kurva!"povedal.
Zasmiala som sa a on tiež. Pristupila som k nemu bližšie a pobozkala som ho. "Už som ti povedala,že si môj hrdina?"
"Tuším áno."zasmial sa a pritiahol si ma k sebe.
"Máš tu zas krv. Z tej rany,ktorú už máš dávno."
"Nech mám."mykol plecom. "Odveziem ťa?"
"Môžeš ale zoberieme aj Sisu."rozhodla som.
Sisa išla teda s nami. Odviezli sme ju domov,potom mňa a Lukáš odišiel k sebe. Som rada,že nakoniec prišiel.