Ľadové srdce [DOKONČENÉ]

22.KAPITOLA

Zobudili sme sa až na obed,takže sme sa len najedli,zbalili a odišli sme preč. Odviezli sme Sisu a Terezu domov a my sme ešte s Lukášom išli do obchodu kúpiť nejaké potraviny,ktoré mi mama kázala.
Ako sme prechádzali cez uličky obchodu,v jednej bola nejaká žena s mužom.
"Dobrý deň. Ako sa máte?"povedal nadšene Lukáš.
"Ale Lukáško,ahoj. Dobre sa máme a ty čo ako? Ako žiješ?"spýtala sa ho žena.
"Najlepšie na svete."pozrel na mňa s úsmevom. Žena s mužom na mňa pozreli a na tvári mali polovičný úsmev. Netuším kto to je.
"Boli sme už aj s tvojimi rodičmi. A pozvali nás dnes na večeru. Prídeme aj s Livinkou."povedala. Zarazila som sa. Takže jej rodičia! A prídu k nim domov!
"Dobre. Tak pokecáme doma,my už ideme,dovidenia."povedal Lukáš a odišli sme preč. "No čo Klaudia,ideme už?"spýtal sa ma keď sme sa oddialili.
"Môžme."odpovedala som nezaujato.
Chytil ma za ruku,ale ja som si ju vytrhla. Nechápavo na mňa pozrel,ale išli sme aj tak zaplatiť.
Do auta sme dali všetok nákup a išli ku mne domov,kde mi to pomohol vyložiť.
"Čo ti je?"spýtal sa ma.
"Nič."
Zhlboka sa nadýchol. "Nemôžeš mi to normálne povedať? Urážaš sa stále a ja neviem prečo."
"Ja sa urážam?!"
"A kto iný? Tebe niečo len tak vlezie do hlavy a už sa so mnou nerozprávaš a to ja ani nič nespravím."
"Takže mi chceš tým povedať že som hysterická?!"zvýšila som hlas.
"Čo? To som nepovedal! Presne o tomto hovorím! Ty si domýšľaš veci."už zvýšil hlas aj on.
"Keď sa ti nepáči tak choď a uži si večeru s milovanou Liviou a jej úžasnými rodičmi!"
"Aha takže o toto ide?!"prižmúril oči.
Mykla som plecom.
"Ty na ňu  stále žiarliš. Koľkokrát ti mám povedať,že ju nechcem?!"
"Ale ty ma nechápeš? Čuduješ sa mi? Keď ona sa odrazu objaví a stále sa pri tebe motá. Plus tvoji rodičia ju úplne milujú! A ešte dnes stretneme jej rodičov a ty sa úplne nadšene s nimi rozprávaš! Ako keby ste rodinka! A všetci sa snažia nás dvoch rozdeliť!!! Všetci!!! A chcú aby si bol s tou tupou kravou!!! Pre toto som aj nikoho nechcela! Stále riešim nejaké sračky!"kričala som.
"Ty ale nemusíš nič riešiť,pretože o nič nejde!!! Vôbec mi neveríš? Nech sa ľudia snažia ma s ňou dať dokopy! Nech sa páči,ale ja ju nechcem. Chcem teba. Len teba! A to mi nikto nezakáže milovať teba. Ju neznášam. Keď ju vidím tak mi je zle! Nikto okrem mňa nevie aká ona skutočne je. Ona sa len pretvára pred ostatnými. Preto nevie nikto pochopiť,prečo som to s ňou skončil. Takže nechápem čo stále riešiš."
"Lukáš tak keď ju nechceš tak im to povedz. Nech nám dajú už pokoj."
"A mám povedať jej rodičom že ich dcéra je obyčajná suka?"
Prikývla som. "napríklad."
Zasmial sa.
"Vieš čo? Odíď preč prosím ťa! Uži si večeru s rodinkou."odpovedala som nepríjemne.
"Toto nemá cenu. Maj sa."povedal a odišiel. Hneď som od nervov treska do stola. Nech si to teda užije keď chce! Nech sa rodinkuju.
Potom prišla mama a oznámila mi že Vilo príde k nám na večeru aj s tou jeho dcérou. Pomohla som teda mamine nachystať večeru,upratali sme dom a išla som ešte rýchlo von s Chesterom.
Okolo pol šiestej prišli.
"Ahoj ja som Vilo,veľa som už o tebe počul."povedal mi vysoký chlap s mohutnejšou,ale nie tlstou postavou. Vyzeral milo.
"Aj ja o vás."
"Ahoj ja som Ivana."podalo mi ruku dievča vysoké ako ja,s gaštanovými,kučeravými vlasmi.
"Ja Klaudia."odpovedala som.
Sadli sme si do jedálne,kde sme sa pustili do večere. Večera prebehla dobre. Ešte sme po jedle išli do obývačky,kde sme si pozreli nejaký film. Ivane sa páčil aj Chester aj Rio,ale vraj mačky miluje,takže sa stále túlila s Riom. Vyzerá to byť milé dievča. Zistila som,že hravá volejbal,je prváčka na športovom gymnáziu a niekoľko krát dostala cenu za najlepšiu hráčku. Vraj chodí pomáhať do nejakej nemocnice pre choré deti. Celkom som sa cítila zle, že ona má toľko aktivít a moje aktivity sú jedine posilka,môj pes s kocúrom a Lukáš. Och,Lukáš. Kto vie ako prebieha ich večera.
Pohľad Lukáša(v tom istom čase):
Sedíme v obývačke. Lívia je hneď vedľa mňa úplne nalepená. Vždy keď sa posuniem tak sa posunie aj ona. Chcel by som teraz ležať vedľa Klaudii.
"Ako sa ti darí na vysokej?"spýtala sa ma Livina mama.
"Dobre. Musím sa hlavne veľa učiť."
"To ti verím. Ale tak aspoň tie víkendy oddychuješ,že?"
"Áno,napríklad dnes som sa vrátil zo stanovačky s kamarátmi a frajerkou."
"To bolo to dievča v obchode?"spýtala sa ma.
"Áno. Klaudia sa volá."pri jej mene ma zahrialo pri srdci.
Usmiala sa.
"Ale je to také divné dievča."povedala mama.
"Náhodou je milá. Ja ju mám rád. A rád ju prijmem v rodine."dodal otec. S ním som sa už o nej bavil. Má ju veľmi rád,čo si vážim.
"Mama čo máš stále proti nej?"spýtal som sa nepríjemne. "Ona sa snaží byť milá,chce aby si ju mala rada...a ty si stále protivná. Zamysli sa,kde je chyba. Lebo v nej tá chyba nie je."zastal som si ju.
"Že milá! Mňa v piatok sotila tak,že som spadla na zem!"povedala Lívia.
"Kedy?"spýtal som sa.
"No v piatok pred jej školou."
"Čo si tam robila?"
Nadýchla sa. "Nič...to nie je podstatné."
"No je....tak hovor."
"Ale veď to nič nebolo. Prežila som."zahovarala. To sa mi moc nezdá. Musela ju poriadne nasrať. Potom si zrazu Lívia položila ruku na moje stehno. Postavil som sa,pozrel na ňu a povedal:
"Môžeš mi dať už pokoj! Nemám už o teba záujem!!!"povedal som prísne a všetci na nás nechápavo pozreli. "Ak dovolíte,pôjdem už do izby. Dovidenia a dobrú noc."povedal som a odišiel do svojej izby aj s Boltom.