Ľadové srdce [DOKONČENÉ]

24.KAPITOLA

STREDA
Dnes sme mali ísť až na tretiu hodinu,takže sme ráno so Sisou ešte zbehli do mesta. Zašli sme do pár obchodov,v jednom som si kúpila rifle s tričkom a ešte sme si sadli nachvíľu do kaviarne,kde sme si objednali kávu a koláčik. Mali sme ešte chvíľu čas. Keď sme sa chystali už ísť platiť,niekto mi zavolal. Pozrela som na displej. Neznáme číslo.
"Prosím?"ozvala som sa.
"Klaudia!!! Kde si?!"ozval sa známi hlas. Lukášov otec.
"V meste. Zachvilu ideme do školy. Prečo?"
"Stalo sa niečo strašné!!!"povedal vydesene. Strašne som sa zľakla.
"Čo? Niečo a Lukášom?! Hovorte!!!"
"Áno,je v nemocnici!"
Chytila som sa za srdce. "Čo?!?! Ako... Čo sa stalo?!"triasol sa mi hlas.
"Spadol na schodoch. Má otras mozgu,stratil aj veľa krvi. A je v bezvedomí. Strašne sa oňho bojíme. Sme práve v nemocnici a nechcú nás k nemu ešte pustiť."
"Preboha!!! Utekám rýchlo za vami."povedala som. "Zachvilu som tam."zložila som. "Sisa tu máš peniaze, zaplať to, Lukáš je v nemocnici. Idem za ním."hodila som jej peniaze na stôl,chytila všetky veci a utekala rýchlo do nemocnice. Srdce mi silno búšilo celú cestu. Bojím sa oňho. Moc.
Keď som vošla do veľkej nemocnice a našla jeho rodičov rýchlo ma obaja objali.
"Už ste boli pri ňom?"spýtala som sa.
Róza si utrela slzy. "Nie. Zašívajú mu hlavu."
"Och."vzdychla som cez slzy.
Za chvíľu prišiel doktor. "No takže. Ranu na hlave má zašitú,ale...stratil veľa veľa krvi. Bude potrebovať krv..."
"Ja mu dám krv!"rýchlo som povedala bez rozmýšľania. Všetci traja na mňa pozreli.
"...vy ste kto?"spýtal sa ma doktor.
"Jeho frajerka."odpovedala som.
Prikývol. "A akú máte skupinu?"
"A."
"Aj Lukáša ma A."povedal jeho otec.
"Dobre...zoberiem vás na odber. Ale nebude to stačiť."povedal doktor.
"Veď aj my mu dáme."zapojila sa Róza. Doktor si máš všetkých troch zobral do jednej miestnosti,kde nám zobral krv.
"Zatiaľ by to malo stačiť,ale keby niekoho nájdete ešte tak by to vôbec nezaškodilo."informoval nás doktor.
"Skúsim zavolať Lívii."povedala Róza a vyťahovala telefón. Keď sa jedná o Lukáša tak mi to nevadí. "Ona ho ľúbi takže mu to určite dá."dodala a vytočila jej číslo. "Lívia? Lukáš je v nemocnici potrebuje krv. Už sme mu darovali ale vraj sa mu ešte nejaká zíde. Prišla by si a darovala mu?...čo?...akože nie?...ale veď...Lívia!!! Veď ho ľúbiš nie?...no tak prečo nie?... vieš čo? Nič mi nehovor!"zložila. "Nedá!!! Vraj ona na také veci nie je. To čo je za blbosť?! To dievča nech sa mi neukazuje na oči!"zvyšovala hlas.
"Ja som to vždy vedela. Že je to obyčajná klamárka."povedala som. Róza prikývla.
O 15 minút prišiel doktor. "Dostal krv ale ešte stále je v bezvedomí. Ale nebojte sa on sa prebudí ale potrebuje čas. Rodičia môžu ísť k nemu a vy ako jeho frajerka až neskôr."povedal.
Jeho rodičia išli teda dnu a ja som čakala na chodbe. O pol hodinu vyšli a išla som dnu ja. Sadla som si na stoličku vedľa neho. Chytila som ho za ruku a pobozkala ju. Je tak nádherný. A je môj. Slzy mi začali stekať po líci.
"Lukáš,preber sa už. Chcem počuť tvoj hlas a pozrieť sa do tvojich očí."šepkala som. Začala som ho hladkať po hlave. Asi po piatich minútach začal klipkať očami a stláčal mi ruku. Srdce sa mi rozbúšilo.
"Lukáš..."povedala som.
Pozrel na mňa. Usmiala som sa,ale on na mňa len tak pozeral. "Kto si?"spýtal sa.
Cítila som sa ako keby mi niekto vrazil nôž do srdca. "Čo?"nechápala som.
"Kto si? Nepoznám ťa."znova prehovoril.
Utrela som si slzy. "Nie nie nie. Toto mi nerob,prosím. Veď ja som tvoja frajerka. Klaudia..."
"Nepoznám ťa."
"Čože? Veď...to som ja tvoja Klaudia. Tá čo sa stále topí v neho očiach."hovorila som.
Začal sa smiať. "Srandujem. Teba by som si nepamätal?"smial sa.
Zhlboka som sa nadýchla. "Ty si hovado!!!"
Smial sa. "Prepáč. Ale musel som. Keď som ťa tu tak videl."
"Mám chuť ťa zabiť,ty hajzlík."zasmiala som sa a hneď som sa mi nalepila na pery. "Idem zavolať tvojich rodičov."
"Nie,čakaj,chcem byť chvíľu s tebou."povedal. Sadla som si teda a venovala sa mu.
"Čo sa stalo že si tu?"spýtala som sa ho.
"Ráno som sa ponáhľal do školy,lebo už som meškal a tak nejak som sa šmykol na schodoch. A nič si už nepamätám."
"Ja som akurát sedela v kaviarni keď mi to tvoj otec zavolal. Darovala som ti krv ja a tvoji rodičia. Tvoja mama volala dokonca aj Lívii,ale ona krava povedala že nedá lebo že to na ňu nie je či čo. Chápeš? Tvoja mama sa neskutočne naštvala."
Usmial sa. "Celá Lívia. Nikdy nikomu nepomôže. Myslí len na seba. Konečne to už aj naši uvideli,že to nie je dobrá osoba. Dúfam že nám dá už aspoň pokoj."
Stlačila som mu ruku. "Ľúbim ťa."
"Ja teba tiež."
Potom som ešte teda zavolala jeho rodičov a doktora, ktorý sa naňho ešte pozrel. Bude tu vraj takých 5 dní a potom sa uvidí čo a ako. Som rada,že už je v pohode. A Lívia konečne ukázala svoju tvár.
.....
Báli ste sa o Lukáša?😁❤