Ľadové srdce [DOKONČENÉ]

25.KAPITOLA

PIATOK
Lukáš je stále v nemocnici a dnes idem znova za ním.
"No čo s tým Dušanom?"spýtala sa Denisa Moniky.
"Čo by malo?"sklonila hlavu.
Denisa na nás pozrela. "Veď si vravela že sa ľúbite."rypala do nej.
Prekrútila som očami. "Čo ste čakali? Nechajte ju tak. Sklamala sa v ňom. To sa dalo čakať."povedala som.
"Ďakujem.."povedala Monika.
Po škole som utekala do nemocnice za Lukášom. Doniesla som mu dve proteínové tyčinky,pretože mi od včera večera hovorí že má na ne chuť.
NEDEĽA.
Dnes ma čakalo prekvapenie. Niekto mi zaklopal doma tak som išla otvoriť. Pred dverami stál Lukáš s tromi taškami McDonald's.
"Čože? Čo tu robíš? Nemal si byť ešte v nemocnici?"spýtala som sa ho prekvapene.
"Mal,ale povedal som že už to tam nevydržím tam rodičia to vybavili a dnes som prišiel domov. No a hneď som sa musel zastaviť u teba. S jedlom samozrejme."povedal.
Zasmiala som sa a hneď som ho pobozkala. Sadli sme si na terasu a pustili sa do jedla. Milujem McDonald's.
"Ty si Boh!!!"vyhlásila som a Lukáš sa zasmial. Poriadne sme sa najedli,pokecali a zasmiali. "Som plná ako prasa."chytila som sa za brucho.
"Ty? Čo mám hovoriť ja keď som v nemocnici jedol len nejaké sračky. Mám tak stiahnutý žalúdok a teraz som sa prežral."odpovedal.
Zasmiala som sa. "Ty môj chudáčik."pohladila som ho po hlave.
"Chýbala si mi."
"Veď som za tebou chodila každý deň."zasmiala som sa.
Mykol plecom. "Ale nemohol som s tebou byť dlhšie...inak mám dobrú správu. Mama je hrozne naštvaná na Líviu. A moc ju mrzí ako sa chovala k tebe. Takže povedala že zajtra máš prísť k nám,chce sa ti ospravedlniť."
Usmiala som sa. "To vážne? Konečne!!!"objala som ho rýchlo.
PONDELOK.
Takže dnes po škole som sa zastavila u Lukáša. Bola som celkom nervózna,ale keď ma jeho rodičia radostne privítali,nervozita zo mňa opadla.
"Strašne ma mrzí ako som sa k tebe chovala,ale myslela som,že Lívia je dobrá osoba,vždy sa tak tvárila. A myslela som,že jej záleží na našom synovi a tebe...tebe nie. Ale chápem už že som sa mýlila a že to bolo naopak."hovorila Róza.
Prikývla som. "Mne na Lukášovi naozaj záleží. Viete ja som to mala naozaj ťažké kedysi a Lukáš mi pomohol zabudnúť."
"Čo sa stalo?"pýtal sa jeho otec.
Povedala som im príbeh o otcovi aj Tiborovi.
"To nás naozaj mrzí. Sme radi,že Lukáš je ten čo ti pomohol zabudnúť. A že zrovna on je ten do ktorého si sa zamilovala."povedala Róza. "Škoda že sa nemôžme zoznámiť s tvojím otcom určite to bol úžasný chlap."
Slzy sa mi tisli do očí,ale zadržala som ich. "Ale budem rada ak sa zoznámite s mojou mamou."
Prikývla. "To aj my. A nemá nejakého priateľa?"
"No...je tu jeden chlap,už bol u nás na večeri. Majú k sebe blízko a vidím to tak,že budú určite spolu."usmiala som sa.
"Tak keď niekedy s mamou prídete k nám tak nech vezme aj priateľa ak chce."
Prikývla som. "Dobre. Ďakujem."
"A kde pracuje tvoja mama?"spýtal sa ma Martin.
"Pracuje v jednej firme. Teraz ju povýšili,to sa nám zíde."
"A ty niekde pracuješ?"
"Nie. Len v lete,ale rada by som si našla niečo aj popri škole,ale asi by som na nič iné nemala už čas."
Prikývol. "Chápem."
Okolo tej šiestej večer som odišla domov,vyvenčila som ešte Chestera a potom som si robila úlohy. V tom mi zavolala Sisa.
"Prosím?"ozvala som sa.
Plakala. "Klaudia? Máš chvíľu?"
"Áno mám. Čo sa stalo? Prečo plačeš?"nahlila som.
"No...neviem čo mám robiť."
"Hovor."
"Naši sa rozvádzajú."plakala.
"Čo? Prečo?"nechápala som. Veď vyzerali tak šťastne.