Ľadové srdce [DOKONČENÉ]

13.KAPITOLA

Po prechádzke som prišla domov a mama už bola doma.
"No kde je moje bábätko?"povedala mama nadšene a hneď sa začala vítať s Chesterom. Zobrala ho úplne super. Teda najprv sa nechcela zmieriť s tým,že mi ho kúpil Lukáš,lebo nerada zostáva niekomu dlžná,ale napokon si ho obľúbila.
"Čo robíš doma tak skoro?"spýtala som sa jej.
"Pokazili sa nám počítače tak sme museli odísť domov.Boli sme spolu vonku? Som sa tešila že s ním pôjdem ja."
Usmiala som sa. "Boli sme...ale veď môžeš ísť s ním večer."
Mama sa s ním ešte hrala,ja som zatiaľ jedla a po dojedení som len uvidela ako v obývačke sedí mama na gauči a na nej leží schúlený Chester.Usmiala som sa nad tým a išla do  izby,kde som si prichystala nejaké veci do školy a potom som si ľahla a pozerala nejaké filmy. Odrazu mu zostalo nejako zle. Utekala som teda na toaletu,kde som sa vyvracala dvakrát. Naspäť som si ľahla. Asi nejaká vyróza, pomyslela som si. Ležala som teda,ale stále mi bolo zle.Za takú hodinu a pol ma začalo pichať v pravom podbrušku. Bola to neznesiteľná bolesť. 
"Mama?"zakričala som. "Mama!!!"ešte hlasnejšie. 
"Prosím?"vošla mi do izby. Keď uvidela ako ležím v kŕči pribehla k posteli a priložila mi ruku na čelo. "Veď ty celá horíš."povedala zdesene. 
"Vracala som...a strašne ma pichá na tomto mieste."ukázala som.
Pootvorila ústa. "Preboha...to bude asi zápal slepého čreva. Presne toto som mala aj ja keď mi ho operovali....zavolám tvojej doktorke."utekala dolu. O 5 minút prišla hore a začala mi baliť veci.
"Čo robíš?"spýtala som a v hlase bolo počuť aká som slabá.
"Doktorka povedala,že máš ísť hneď do nemocnice. Mám ti zbaliť nejaké veci."hovorila rýchlo a balila veci.
"Nechcem tam ísť."
"Musíš! Musia ti ho vyoperovať. Inak môžeš aj zomrieť Klaudia! A to ja nedovolím!!!"
"A postaráš sa mi o Chestera?"spýtala som sa.
Prikývla. "Jasné,že áno,neboj sa. Nebudeš tam dlho."
Keď dobalila veci,išla ich dať do auta a potom išla mne pomôcť vstať a odviekla ma do auta. Naštartovala a vyrazili sme do nemocnice,kde som bola za 10 minút. 
"Strašne ma to bolí,mama."povedala som.
Pohladila ma po hlave."Ja viem,vydrž to."šepla. 
Pred nemocnicou mi pomohla vstať a išli sme rýchlo tam. Mama povedala recepčnej,že mám asi zápal slepého čreva a ona hneď poslala po doktorov,ktorý ma prišli okamžite zobrať s vozíkom,na ktorý som si sadla a išli so mnou cez celú chodbu a vošli sme do nejakých dverí.Dali mi nejakú injekciu na uspatie a...
Potom som sa len zobudila v nejakej izbe s krémovými stenami.Ležala som v posteli,z ruky mi išla hadička,infuzka a vedľa postele sedela moja mama.Hladila ma po druhej ruke a usmievala sa na mňa.
"Dobré ránko."šepla. 
"Koľko je hodín...a aký je vlastne deň?"spýtala som sa. Bola som úplne mimo.
"Je piatok deväť hodín ráno...vzala som si voľno aby som sa mohla starať o teba. Celú noc si spala.Máš ešte bolesti,však?"
"Trochu áno."
"Volala som tvojej triednej že neprídeš,že si v nemocnici a povedala som jej nech to povie aj tvojím babám."
Prikývla som. "Dobre mami. A čo Chester?"
"Bola som doma,je vyvenčený,napapaný a teraz spí."odpovedala.
"Ďakujem."usmiala som sa.
Potom vošla dnu len sestrička. "Ako sa cítiš Klaudia?"spýtala sa ma.
"No stále mám bolesti."
"To ešte budeš pár dni cítiť,ale neboj sa...operácia dopadla dobre. Domov pôjdeš v utorok alebo v stredu,ale musíš piť dostatok vody a musíš oddychovať. A keď prídeš domov,tak ešte nepôjdeš do konca týždňa do školy,dobre?"povedala a kontrolovala moju infúziu.
Prikývla som. "Dobre."
"Tak ešte oddychuj,keby čokoľvek potrebuješ stačí zazvoniť na tento zvonček...a vy jej keď tak pomôžte na toaletu,keby potrebuje."povedala mame a odišla preč. 
Mame dovolili byť so mnou celý deň na izbe,odbehla domov len o druhej,aby vyvenčila Chestera a potom sa znova vrátila ku mne do nemocnice. Okolo tretej ma prišla pozrieť moja babka s dedkom a krsnou.Boli so mnou hodinu a potom a odišli.Mame prikázali odísť o šiestej večer a tak urobila.

SOBOTA
"Dobré ránko."ozvalo sa keď som otvorila oči.Nebol to hlas mojej mami,ale ten hlas mi bol známy.Pozrela som sa vedľa seba. Lukáš?! Zdá sa mi to? 
"Lukáš?"šepla som.
"Denisa mi večer písala,že si v nemocnici,zľakol som sa,ale som rád,že je všetko v poriadku. Priniesol som ti..."v ruke držal rúžu. "Toto je pre teba."povedal s úsmevom. Vyzeral ako keby sa trošku hanbil. 
Usmiala som sa. "Och,to je milé,ďakujem."
POHĽAD LUKÁŠA:
Keď som zistil,že je v nemocnice,strašne som sa zľakol,že je to niečo vážne. No potom mi Denisa napísala,že je to zápal slepého čreva a že operácia dopadla v poriadku a hneď sa mi uľavilo. No musel som ju vidieť.Chcel som tam byť pre ňu,aby sa necítila sama. Zašiel som teda do obchodu,kúpil jej rúžu a utekal do nemocnice,kde som musel povedať,že som jej frajer,inak by ma nepustili. Sedel som pri nej 15 minút. Je taká nádherná. Potom otvorila oči.Tie krásne modré oči. 
"Dobré ránko."povedal som.
Chvíľu nereagovala. No potom sa na mňa pozrela. "Lukáš?"milujem keď povie moje meno.
 "Denisa mi večer písala,že si v nemocnici,zľakol som sa,ale som rád,že je všetko v poriadku. Priniesol som ti..."a podal som jej rúžu. "Toto je pre teba."
Usmiala sa. Zahrialo ma t pri srdci. "Och,to je milé,ďakujem."povedala sladkým hlasom.
"Denisa povedala,že sa zastaví pondelok,lebo že má teraz cez víkend prácu,mám ťa aspoň pozdravovať."
Usmiala sa znova. "Prečo si prišiel?"spýtala sa.
Chytil som ju za ruku. "Lebo mi na tebe záleží."povedal som bez rozmýšlania.
"Na mne?"
"Áno. Na tebe. Obľúbil som si ťa...až moc. A...nehnevám sa ak to ty tak necítiš."
Sklopila zrak. "Bojím sa,že sa znova sklamem."vydala zo seba. Chápem ju. Mala to ťažké a je ťažké ju presvedčiť,že ja taký nie som. Chcem aby mi verila.Od prvého dňa ako som ju spoznal ma niečím očarila. Aj keď sme sa pohádali vtedy aj tak sa mi páčila.Snažil som sa k nej nájsť cestu a my sme si ju naozaj našli. Stále na ňu myslím,ráno,večer,na obed....proste celý deň. Vedel by som si predstaviť s ňou žiť do konca života. Chcem sa o ňu starať a rozmaznávať ju. Chcem jej dať všetko čo jej Tibor nedal. Lásku,nehu,vášeň a šťastie.
"Ale mám ťa veľmi moc rada...neviem si už predstaviť,že by som ťa nemala vo svojom živote. Keby sa mi nestalo v živote to čo sa stalo tak ver tomu,že by som ti tu hneď teraz vyznala lásku. Ale ešte potrebujem čas."povedala. 
Aspoň toto mi dalo trošku nádej. Posnažím sa o ňu. Ja sa tak ľahko nevzdám!