Ľadové srdce [DOKONČENÉ]

42.KAPITOLA

Takže už je po letných prázdninách a ide sa znova do školy. Ja už som v maturitnom ročníku! Ja! Panebože aká som rada,že som prišla až sem,teraz stačí už len zmaturovať a bude pokoj. Tesne po maturitách by som mala rodiť,takže snáď to nejako zvládnem. V škole všetci vedia,že som tehotná. Veľa ľudí mi už aj blahoželalo k tomu,no niektorí na mňa pozerajú pohľadom no ty si riadna štetka. Lenže viem,že nie som,veď som tehotná so svojim chalanom. Teda manželom. Tak krásne to znie,že?
"Klaudika,počula som tú skvelú správu,je to nádherné,nech sa dieťatko narodí hlavne zdravé. A dúfam,že sa ti zadarí aj pri maturite aj napriek tehotenstvu."zaželala mi triedna učiteľka.
Usmiala som sa. "Ďakujem moc,budem sa snažiť."
"Ak budeš čokoľvek potrebovať tak mi povedz."
Prikývla som. "Dobre ďakujem.
Potom som už zašla do triedy,kde ma čakala Sisa a objala ma.
"Dlho sme sa nevideli,naposledy včera."zasmiala sa. 
Usmiala som sa. "To áno. Veď sme spolu toľko času trávili."
"Treba."
Potom prišla už aj Monika s Denisou,sadli si za nás a všetky sme spolu kecali. 
"To je aké divné že si proste tehotná."hovorila Denisa.
Sisa nadvihla obočie. "Čo je na tom divné?"
"No proste Klaudia vyzerá tak drsne alebo skôr ako taká panička...a zrazu že tehotná,už nebude vyzerať tak drsne ako teraz."
"Prečo? Šibe ti? Veď je to pekné.A ja si myslím,že jej to bude svedčať."zastala si ma Sisa.
"Deti sú zbytočné."zhodnotila Denisa.
Monika na ňu nechápavo pozrela. "Keby si toto každý povie tak tu teraz nie sme. Deti sú zlaté,ako ktoré teda...pokiaľ sú dobre vychované tak sú super...ale toto ani nehovor Denisa. Deti nie sú zbytočné."povedala Monika.
Denisa sa zasmiala. "Tak si ich spravte a zničte si životy."
"Tak ja som si práve zničila život,či čo?!"nepríjemne som sa jej spýtala.
Prikývla. "Hej,si moc mladá."
"Vieš čo,Denisa? Máš pravdu som mladá,ale nepôjdem predsa kvôli tomu na potrat nie? Čakám dieťa s chalanom,ktorého milujem,zobrali sme sa a budeme spolu bývať sami,takže sa na to dosť teším.Svoj názor si nechaj pre seba,veď ty raz dospeješ možno."
"Sa hneď neurážaj...toto sú tie tehotenské hormóny?"
"Bože ty si tak sprostá."krútila som neveriacky hlavou.
Protivne sa usmiala. V poslednej dobe mi hrozne lezie na nervy. Stále mi riadi život a myslí si,že to čo robí ona musia robiť aj ostatní. Neznášam keď to niekto robí.
Cez veľkú prestávku odišla Denisa s našou namyslenou spolužiačkou niekam na chodbu alebo kam.
"Prečo s ňou išla? Veď ju nemáme radi,hlavne Denisa ju nemá rada."nechápala Sisa.
"No oni sa v poslednej dobe dosť bavia čo mi hovorila,že boli cez prázdniny spolu na nejakých zábavách."povedala Monika.
Prekvapilo ma to. "Mne len vadí ako mi riadi život stále...furt sa stará čo robím."
"Dosť vás dnes ráno ohovárala."povedala Monika a ukázala na mňa a Sisu.
Sisa hneď zbystrela. "Čo?! Nás dve?! A to prečo? Čo hovorila?"pýtala sa.
"No na Klaudiu vravela,že si dosrala život,že podľa nej Lukáš s tebou nebude moc šťastný a že ako sa vám narodí dieťa tak ťa nechá,lebo že kto by s tebou vydržal...potom niečo že budeš kašľať na svoje zvieratá keď porodíš. A že ty aj tak vlastne myslíš len na seba a nato ako vyzeráš a že sa teší keď priberieš a budeš mať depky z toho,lebo vie že ty si na postavu moc potrpíš a že sa z toho zblázniš."hovorila.
"Bože to je krava!"nadávala som.Strašne som sa vytočila.
"A na mňa?"pýtala sa Sisa.
"Že si obyčajná štetka a že je otázka času kedy podvedieš Braňa,že sa nevieš ukľudniť a hneď ako sa opiješ tak niekomu skočíš do postele,lebo sa nevieš normálne zamilovať a nevieš čo je láska."
Sisa treskla do lavice. "Ja ju tak dobijem! Čo si jej nato povedala?"
"Jasné,že som si vás zastala. Povedala som,že podľa mňa Klaudia bude dobrá mama,Lukáš s ňou zostane lebo sa ľúbite a že si dosť rozumná nato aby si chápala také normálne veci...a na teba Sisa,že každý sa predsa mení a že ľúbiš Braňa,je to vidieť na tebe."
"Ďakujeme Monika."pohladila som ju po pleci.
Potom prišla Denisa do triedy. Sisa po nej zazerala,úplne ju prebodávala pohľadom. 
"Čo ti je? Pozeráš ako vrah na mňa."nechápala Denisa.
"To mi povedz ty prečo tak zazerám!"
"Nechápem,zas ti preplo?!"
Sisa už napínala päsť. "Šak mne takej štetke prepína furt,nie?!"
Denisa začínala chápať,lebo zazrela po Monike. 
"Hovor! To čo trepeš za hovná?!"
"Hovorím pravdu."mykla plecom.
"Pravdu?"zasmiala som sa ironicky. "Ako ty môžeš vedieť napríklad to ako to je medzi mnou a Lukášom? Zobrali sme sa tak to znamená,že sa proste milujeme nie? Tak prečo hovoríš hentaké veci?! Sisa Braňa tiež miluje,vie čo je láska keď to teraz prežíva...a ako to vôbec môžeš aj povedať keď ty si chalana ešte nemala iba spávaš so svojími kamarátmi?! Zamysli sa."povedala som hnusným tónom. 
Nadvihla obočie. 
"Keby nie sme v škole tak ti takú vlepím,že by ti aj stena dala druhú."povedala Sisa  a otočila sa jej radšej chrbtom.
"Jasné,ty si sa im musela strčiť do riti a hneď im to vykecať!"povedala Denisa potichu Monike. 
So Sisou sme sa na seba pozreli pohľadom bože,to je krava. 
Po škole som zašla doma,kde ma čakalo plno krabíc po dome. 
"Mami? Čo robíš?"spýtala som sa.
"Balím sa. Idem k Vilovi bývať...aby ste tu mohli byť s Lukášom sami."povedala s úsmevom na perách.
"Tak na rýchlo?"
Prikývla. "Nechceme vám stáť v ceste...teda skôr ja nechcem."
"Ale prosím ťa..."
"Nie nie,pôjdem. Ste manželia,musíte bývať sami. Budete mať aspoň viac času na seba."
Objala som ju. "Ďakujem mami."
"Nájdi si ešte brigádu a bude to okej."
"Popri maturovaní?"
"Veď na víkend. Môžeš ísť k nám triediť listy ak chceš."
Prikývla som. "Keď mi to vybavíš tak môžem."
"Nie je to veľká suma síce,ale aspoň niečo."
Prikývla som. "Jasné,že áno. Ďakujem čo pre nás robíš."
Usmiala sa. "To je samozrejmosť."
Potom prišiel o chvíľu Vilo s dodávkou,kam naložili krabice s vecami,mama sa so mnou rozlúčila a išla preč. Zavolala som Lukášovi,ktorý hneď prišiel za mnou.
"Takže kedy sa sem sťahuješ?"spýtala som sa ho s úsmevom.
Pobozkal ma. "Zajtra nemá školu,tak môžem si priniesť nejaké veci už."
"Teším sa,že budeme spolu každý deň."objala som ho.
"Ja tiež."
"Prinesieš sem aj Bolta,že?"
Prikývol. "Jasné,že áno,veď to je môj pes,rodičia sa oňho moc nestarajú."
Konečne budem s ním bývať. Dúfam,že sa už nič nepokazí a budeme len šťastní.