Ľadové srdce [DOKONČENÉ]

16.KAPITOLA

(Na fotke Sisa a Klaudia.)
UTOROK
"Klaudia?Môžme sa porozprávať?"spýtala sa ma Sisa.
Nadvihla som obočie. "O čom?"
"No na chodbe by som sa s tebou rada porozprávala."priznala. Chvíľu som váhala no napokon som sa postavila a išla s ňou na chodbu. 
Prekrížila som si ruky na hrudi. "No o čo ide?"
Zhlboka sa nadýchla. "Takže ...včera som moc premýšľala nad nami dvomi. Pozerala som si naše staré fotky a...prišlo mi to všetko hrozne ľúto. Pochopila som,že neoplatí sa hádať kvôli chalanovi a zhodnotila som to všetko,že si mala pravdu.Keby chcel mňa tak sa o mňa zaujíma,ale zaujímal sa o teba a ja som šťastná,že si šťastná ty. Konečne si našla chalana a ešte k tomu takého super chalana. Som rada,že si začala konečne veriť chalanovi. A to čo som vyvádzala bolo úplne zbytočné...a bolo to preto,že som sa cítila ako porazená,že som nedostala to čo som chcela. Veď vieš aká som."
Pousmiala som sa. "Áno viem aká si...a to ma najviac mrzí,že ja som človek,ktorý ťa dokonalo pozná a aj napriek tvojím chybám ťa mám moc moc rada a neodsudzujem ťa ako ostatní ľudia. Vždy mi záležalo na našom kamarátstve a keď si sa mi otočila chrbtom len kvôli Lukášovi tak ma to hrozne zamrzelo. Hlavne keď si sa za mnou ani nezastavila v nemocnici a ani si mi nenapísala."
Prikývla. "Viem,som hrozne sprostá. Ale ver mi,že som na teba myslela,že či si v pohode,ale ty vieš akú mám hrdosť a keď sa zatnem tak so mnou nikto nepohne."
Zasmiala som sa. "To áno."
"Keby to tak môžem všetko vrátiť späť tak sa zachovám úplne inak. Strašne si za to nadávam."
"Ale je neskoro."mykla som plecom.
Sklonila hlavu. "Je tu nejaká šanca,že mi to odpustíš?"
Zhlboka som sa nadýchla. "Ja neviem."
Spravila smutné oči. "Viem že miluješ hnedé oči a ja mám modré,ale snáď to na teba zafunguje."znova robila smutné oči.
Zasmiala som sa. "Sisa,musím nad tým všetkým ešte popremýšľať,pretože som sa sklamala v osobe,o ktorej som si myslela,že jej môžem veriť."
"Ja viem,prepáč....a moc vám to prajem s Lukášom."
Prikývla som. "Ďakujeme."
"Tak nad tým prosím popremýšľaj."povedala. "Budem čakať."dodala a odišla do triedy. 
Chvíľu som ešte stála pred triedou,ale napokon som vošla do triedy aj ja. 

"Môžete byť tak hlúpi?"spýtala sa nás nahnevane učiteľka na hodine matiky. Nikdy nám matika nešla,teda okrem našej spolužiačky Zuzi,ona je šprtka,ide jej všetko okrem športu. "Koľkokrát vám mám vysvetliť ako sa to počíta? Venujeme sa tomuto učivu už mesiac! Musíte sa naučiť len vzorce nič viac!!! Toto je učivo pre základné školy."
"Tak vidíte,preto nám to nejde,lebo naše mozgy už sú zvyknuté na ťažké veci,takže toto jasné že nadávame."ozval sa Oto,pribratý,sprostý chalan,ktorý má len blbé komentáre.
"Toto si povedal takú hlúposť,Oto!"vynadala mu učiteľka. "Ty by si sa nemal vôbec ozývať."prekrútila očami. "Sa v tejto škole cítim niekedy ako v pomocnej škole."hovorila.
"Ja sa tu niekedy cítim ako v škole plných šlapiek,že Sisa?"rýpol si do Sisi.
Sisa po ňom hodila vraždiaci pohľad. "Ty ešte raz niečo povieš na moju osobu tak ti prisahám,že ti tú tvoju hlavu otrieskam o to špekaté brucho!!!"vynadala mu.
Zasmial sa. "Aby sa ti  pri tom nezničil make up."
"Prosím začni viac behať a menej kecať."povedala.
"Ty začni menej fajčiť vtákov."zasmial sa.
Postavila som sa a podišla k nemu. Chytila som ho za to opotené tričko. "Zavri si už tú tvoju smradľavú papuľu,lebo tu začnem na teba vyťahovať takú špinu,že sa už nikdy v živote neukážeš na ulici a ty dobre vieš,že mám na teba také veci,za ktoré sa môžeš hanbiť."povedala som na celú triedu.
Oto sa zatváril zarazene a konečne zmĺkol. Potom sa šla už posadiť a Sisa sa na mňa otočila so slovami ďakujem. Síce som sa v nej sklamala,no stále ju mám rada.

STREDA
Je večer a ja sa práve chystám ku Lukášovi,pretože jeho rodičia ma chcú spoznať. Je to celkom skoro že? Ale Lukáš im o mne povedal a oni hneď chcú aby som prišla. Obliekla som si na seba teda rifle s vysokým pásom,tričko,ktoré mi odhaľuje ramená a topánky na opätok. Pár prameňov vlasov som si zapla a ostatné nechala voľne zvesené. Potom už som len išla k nemu,kde som zazvonila a otvoril mi to Lukáš. Našťastie.
"Ahoj,vyzeráš krásne."šepol.
Usmiala som sa. "Ďakujem,ale som nervózna."priznala som.
Chytili sme sa za ruku a išli sme do jedálne,kde už čakali jeho rodičia. Majú naozaj obrovský dom a jeho rodičia vyzerajú tak...nóbl. Nemám šancu. 
"Dobrý deň,ja som Klaudia,som rada,že ste ma sem pozvali."povedala som nervózne.
"Ahoj,ja som Martin a toto moja žena Róza."povedal. "Nech sa páči sadni si."všetci sme si teda sadli a naložili jedlo. 
"Povedz nám Klaudia...kde študuješ?"spýtala sa ma Róza,jeho mama.
Zhlboka som sa nadýchla. "Na gymnázium."
"A vieš že náš Lukáško chodil na podnikateľskú?"pozrela na mňa pohŕdavo.
"Viem a je niečo zle na gymnáziu?"
Zasmiala sa. "Veď tam chodia len ľudia,ktorí nevedia čo chcú robiť do budúcna. Lukáško vie...bude podnikateľ,preto tam šiel...ale čo budeš ty?"
"No veď pôjdem na vysokú a..."
"A budeš pracovať ako predavačka?"smiala sa.
Pozrela som zúfalo na Lukáša. 
"Mama stačí."povedal jej. "Klaudia je naozaj múdre dievča ona sa uplatní."
"Tak mi povedz čo chceš byť teda?Učiteľka?"
"S gymnáziom môžem ísť kam chcem...a ja by som chcela ísť na farmaceutickú fakultu."povedala som.
"Choď si za svojími snami,ten tvoj sa mi páči."uznal Lukášov otec Martin.
Usmiala som sa naňho. 
Róza si ma celú premeriavala. "Prečo máš toľko tetovaní?"spýtala sa ma.
"Páči sa mi to."
"Aj mne sa to páči."povedal Lukáš a pobozkal ma.
Róza prekrútila očami. "Vyzerá to príšerne. Nie je to elegantné,to sa na dámu nehodí."
Chcelo sa mi smiať,ale nemohla som si to dovoliť. Pozrela som na Lukáša a tomu mykalo kútikmi úst. Tiež sa chcel smiať. Napokon to nevydržal a  vybuchol do smiechu. 
"Lukáš chovaj sa!!! Večeriame!"zvýšila hlas jeho mama.
"Prepáč mami,ale...strašne si dnes vtipná."smial sa a ja tiež. Martin sa tiež uchechtol. Ako to s ňou môže vydržať? Ja sa snažím byť milá,ale jeho mama je veľmi nepríjemná.
Zhlboka sa nadýchla. "Stačí už!"skríkla a všetci sme zmĺkli.
"No takže....Klaudia robíš nejaký šport?"spýtal sa ma Martin.
"Chodím do posilky."
"Dievča do posilky? Ty chceš mať svaly ako chlap?!"zhrozila sa Róza.
Lukáš sa vedľa mňa potichu smial a mne mykalo kútikmi. "Nie...ja len posilujem nohy a zadok,nebudem mať svaly. To by som musela brať steroidy aby som mala."
Prikývla. "Ale pre dievčatá je dobrý beh... a nie posilovať...a mať veľký zadok."zhrozila sa.
"Veľký zadok? Veď práve to je na babách najlepšie."povedala som.
"Presne. Chalanom sa to páči."prehovoril Lukáš a jeho otec prikývol.
Do konca večere som sa rozprávala už len s jeho otcom a s Lukášom. Jeho mama len sedela a počúvala. Asi som na ňu neurobila moc dojem,no Martin vyzerá byť ako milý v pohode chlap. Po večeri ma išiel Lukáš odviesť domov.
"Prepáč za moju matku."povedal.
"Pamätám si,ako si mi vravel,že sú obaja tvoji rodičia fajn."
Zasmial sa. "Oni sú...aj moja mama,ale ona sa pred druhými ľuďmi tvári ako namyslená bohatá panička,pritom je to žena s dobrým srdcom."
Prikývla som. "Tak ale predo mnou sa tak hrať nemusí,nie? Veď som sa snažila byť milá a ona bola úplne nepríjemná."
"Ja viem,strašne sa hanbím...ale aké blbosti trepala. Ja som vtedy ozaj nevydržala  vybuchol som do smiechu."
"Viem...videla som."smiala som sa. 
"Ona sa niekedy rada hrá na to,že nad ňu nie je a že vlastne len naša rodina je dokonalá...a rada sa chváli so mnou,že budem podnikateľ,že viem spievať a hrať na klavír...ale to že hrám futbal radšej nepovie,vraj je to drsný šport."prekrútil očami.
"Ale si pri tom hrozne sexy."naklonila som sa k nemu a keď sme zastavili pred mojím domom tak sme sa začali vášnivo bozkávať. "Už musím ísť. Som unavená,tak ahoj."šepla som a odišla preč.