Dobrodružstvo s Polly

1. kapitola

Let trval štyri hodiny. Bol vcelku príjemný. Žiadne plačúce deti, ani otravní spolusediaci a našťastie pri pristávaní nikto nezvracal.
Iba Polly sústavne trkotala.

Odkedy som súhlasila s odcestovaním na štvrť roka k neznámym mužom, bola nezastaviteľná. Radosť neskrývala. Niekedy som nadobudla pocitu, že si ju dokonca sama stupňuje.

Kufre si zbalila už dva týždne pred odletom. Stáli pri jej prázdnej skrini. Celých štrnásť dní som počúvala ponosovanie sa na náhlu potrebu niečoho už zbaleného. Vtedy vyhádzala všetko von a potom to opäť vrátila dnu. Za ten čas sa zbalila minimálne desaťkrát.

Moja kamarátka odišla na záchod. Hneď som situáciu využila a strčila si do uší slúchadlá. Hudbu som vytiahla na plnú hlasitosť a zatvorila oči. Trocha som si zdriemla. Keď som sa znova prizrela svetu, bolo to tesne pred klesaním k zemi. Polly spala. Po uvoľnení uší som začula, ako chrápe.

Z lietadla sme vystupovali medzi poslednými, čo ju, samozrejme, netešilo. Nevedela sa dočkať nášho čakajúceho.

Ja som bola stále skeptická. O ľuďoch, ku ktorým sme sa mali nasťahovať mi dodnes poriadne nič neprezradila. Tajomno milovala, prekvapenia ešte viac, a tak som len dúfala, že toto bude dobré.

Dorazili sme k vyzdvihnutiu batožiny. Pás sa ešte stále netočil.

"Vidíš? Niet sa kam náhliť," podotkla som a so založenými rukami čakala.

Po pár minútach spískla: "Aha!"

Zdvihla som zrak od topánok a spočinula ním na prvej taške valiacej sa spoza gumených závesov. Majiteľ si ju pozorne vyhliadol a keď k nemu doputovala, stiahol ju z kolotoča na dlážku. Bol to sivovlasý pán okolo sedemdesiatky. Zdalo sa, že sa s váhou vlastnej batožiny pomerne trápi. Našťastie preňho mala taška kolieska aj rúčku na ťahanie. Spokojne odkráčal na poslednú kontrolu.

Nasledovali ďalšie a ďalšie. Znervóznela som. Akoby to ani nemalo konca. Konečne spoza umelej hmoty vykukol môj kufor krémovej farby. Načiahla som sa preň a za ním zočila Pollyn. I ten som vyzdvihla a s oboma šla k nej.

Úprimne ma tešilo, že sa s našimi vecami nič zlé neudialo. Polly pre dnešok nedokázala posledného pol mesiaca ani poriadne zažmúriť oči.  Keby sa hocičo skomplikovalo, asi by to neuniesla a zosypala sa. Vážne som nedychtila po tom kriesiť ju uprostred príletovej haly. Dúfala som, že všetko bude presne také, aké si to vysnívala. Keďže batožina už nepredstavovala bod úrazu, na ktorom sa mohla naša výletná loď poľahky roztrieštiť, ostávalo ich trocha menej.

Ďalšou na zozname potencionálnych katastrof bola jej internetová známosť.

Keby namiesto modela roku na letisku zahliadla ulízaného stredoškoláka, preplakala by večnosť. Ako jej kamarátka som to nesmela dopustiť. Preto som sa pred ňu pretlačila ihneď po overení dokladov totožnosti.

"Čo robíš?" pohoršovala sa nad mojím náhlením.

"Nič," pípla som.

Postavili sme sa na eskalátor, ktorý nás pomaly viezol o poschodie nižšie. Išli sme dvoma chodbami a opäť naďabili na pohyblivé schodisko.

Kolieska kufrov drkotali pri narážaní do medzier medzi kachličkami. Ľudia prechádzali sem a tam, telefonovali, jedli alebo si nervózne obhrýzali nechty. Súcitila som s tými úbožiakmi. Tiež som si lietanie vo vzduchu, ďaleko od pevnej zeme, nejako extra neobľúbila.

Ako sme sa tak niesli nižšie, vynorili sa pred nami osoby. Početné množstvo rôznych osôb. Jednu konkrétnu som zaznamenala takmer hneď. Chalana s ceduľkou v ruke, na ktorú napísal dve mená: Polly a Macy.

Dočerta, bol to fešák!

Vlasy mal krátke a svetlé. Pekne sa usmieval. Pre ten úsmev dievčatá určite padali do kolien. Čierne tričko malo miestami zopár dier a dlhé nohavice zvýrazňovali jeho obdivuhodnú výšku. Oči skrýval za masívnymi slnečnými okuliarmi. Nech boli akékoľvek, konečný výsledok stopercentne neničili. Bol presným typom toho, po čom Polly prahla. Avšak takýto manekýni často znamenali problémy.

Síce som sa na kamarátku neobzrela, musela žiariť. Pozdravil nás hlboko položeným hlasom: "Vitajte."

Strelila som pohľadom na Polly. Roztápala sa.

"Sterling," bol to skôr vzdych, ako oslovenie.

Dal si dole okuliare. Mala som pravdu. Sivé zreničky a privreté viečka dodávali tomuto človeku na mužnosti. Zvodne žmurkol. Vedel, aký má na ňu vplyv a to ma štvalo. Bola dokonalosť vôbec legálna?

"Pozri, máme za sebou celkom dlhý deň. Nemohli by ste flirtovanie odložiť napotom?" ozvala som sa podráždene.

"Ty budeš dozaista Macy," podpichol ma.

Ak sa domnieval, že ma rozruší, plietol sa: "Nie si len pekný, no aj múdry. Potešujúce zistenie. Ak vieš i šoférovať, budem ťa mať za Boha."

Skúmavo si ma prezrel. Potom sa rozosmial. "Tak dobre teda, poďte," kývol nám a vyrazil vpred.

Budova letiska sa za nami zavrela. Vstúpili sme do objatia páliacej horúčavy. Okamžite mi na čelo zavítali kvapôčky potu. Ťahať sa s kufrom cez cestu do poschodového parkoviska sa stalo neskutočnou fyzickou námahou.

Zistilo sa, že Sterling vlastnil krásny starý chevrolet červenej farby s bielym pretekárskym pruhom na kapote. Také auto si bežní smrteľníci kupovali iba vo sne. Zase sa mi pripomenulo, aby som bola opatrná. Stále som ho nepoznala, nedisponovala som ničím iným len jeho menom.

Polly sa na sedadlo spolujazdca usadila ešte skôr, ako sa zabuchol úložný priestor. Keď som nasadala dozadu, blondiak mi poslal ponad strechu úškrn. Pretočila som naňho oči.

Motor zavrnel. Sterling dupol na plyn a vystrelil z parkovacieho miesta. Poplašene som sa pridržala úchytky.

"Spomaľ," upozornila som ho.

"Neboj sa, kráska, nič sa vám nestane. Jazdím po tomto meste dostatočne dlho na to, aby som vedel, čo si smiem dovoliť," povedal a prstom klepol po slnečných okuliaroch na hlave. Spadli mu rovno na nos.

Keď sme vyšli na ulicu, pridal. Polly si to užívala. Ja som viečka tuho tisla k sebe a modlila sa za koniec.

Cestu som nesledovala, neobdivovala som skvosty miesta, kam sme dorazili. Hádzalo ma zo strany na stranu. Rozoznala som, kedy sme zastali na križovatke. Bolo to prudké a náhle. Vždy ma hodilo dopredu.

Cítila som spomaľovanie. Kolesá sa zaborili do štrku, tipla by som to na príjazdovú cestu. Dodala som si odvahy a pootvorila pravé oko. Sterling práve parkoval vedľa druhého luxusného automobilu pred ohromnou vilou.

Dvere som takmer vykopla. Adrenalín vyprchal. Nahla som sa do trávy a vyvrátila sendvič z lietadla. Jazda autom mi občas nelahodila. Tentokrát to bolo extrémne. Ruky opreté o slabé kolená sa mi chveli. Uvoľnené pramene z copu sa mi lepili na orosené čelo. Začula som smiech a Polly so strachom vyslovujúcu moje meno.

"Ty si idiot neopísateľných rozmerov!" zrúkol ktosi.

Pred tvárou sa mi objavila papierová vreckovka. Prekryla som si ústa a narovnala sa. Pevná paža ma pridržala, aby som nezletela na kamienky.

Zrakom som spočinula na poskytovateľovi opory. Bol to muž mladší ako Sterling, avšak s podobnými črtami. On blond háro nemal, jeho bolo hnedé. Gaštanové.

Kričal na brata, ale nevnímala som ani slovko. V ušiach mi hučalo, a keď sa na mňa ustarostene pozrel, stratila som pojem o čase i priestore.