Dobrodružstvo s Polly

12. kapitola

Zvonček dverí obchodíku s vecami pre deti milo zazvonil.

Predavačka sa otočila ku vchodu a priateľsky sa usmiala. "Hneď som pri vás," oznámila mi. Krabicu s obrázkom kolotoča nad detskou postieľkou uložila na policu a pricupkala. "Ako vám pomôžem?" očami mi skĺzla na brucho. Žiadne som doposiaľ nemala, a preto sa asi mierne divila mojej prítomnosti.

"Som iba v druhom mesiaci a pohlavie nám zatiaľ nie je známe, ale rada by som našla niečo neutrálne," vyslovila som požiadavku.

Radostne tľapla rukami: "Určite. Nasledujte ma, prosím," namierila si to do zadnej časti obchodu. "Bola som si istá, že to oddelenie bude užitočné. Viete, nebolo to tak dávno, čo sme oblečenie delili iba na veci pre dievčatká a chlapčekov. Potom mi však napadlo vybrať spomedzi nich nezapadajúce kúsky a zavesiť ich na vlastný stojan."

"To bolo múdre," pousmiala som sa zdvorilo.

"Áno, veru," pristala.

Zastala pri stojane s príšerne drobnými tričkami, nohavicami a bundičkami. Zvonček sa znova rozohral. Pani predo mnou zdvihla hlavu. "Nech sa páči," povedala mi a utekala privítať nového zákazníka.

Načrela som prstami medzi body a prehadzovala si vecičky zo strany na stranu. Keď som ale objavila svetlohnedé so zajačími uškami, bolo rozhodnuté. Vnútro uší aj zahnuté rukávy malo bodkované. Išlo o hrubšiu látku, práve na mesiace, kedy sa drobec narodí.

Ku kočíkom vo výklade som si odnášala to a ešte mikinku s tvárou macka vpredu. Čo na ne asi povie Lamont?

Dnes som ho volala, aby sa ku mne na nákupoch pridal, avšak mal prácu. Robil na novej pesničke, ktorú tvoril pre akéhosi mladíka. Jednalo sa o začínajúceho speváka. Nemal nápady na piesne, a tak navrhol obchodnú dohodu. Finančne si mal Lamont dosť polepšiť, a preto sa na písanie posledné dni poriadne sústredil. Mrzelo ma, že tu nie je, no rozumela som tomu.

Smútok z jeho neprítomnosti ma ale bodol o niečo viac, keď som zrakom spočinula na nádhernom kočiari. Strechu pokrývali žlté srdiečka na bielom podklade. Miesto, kde bábätko ležalo malo mätový odtieň. Hneď som sa doň zamilovala. Nenávidela som čierne alebo sivé kočíky. Dieťa znamenalo šťastie a to zase znamenalo farby.

Vybrala som z vrecka telefón a poslala Lamontovi fotku. Dostavila sa reakcia: Páči sa ti?

Odpísala som: Nikdy som nevidela krajší.

Zajtra ho teda pôjdeme kúpiť :)

Mala som naozaj šťastnú ruku pri výbere muža, ktorý mi nechtiac urobí dieťa.

"Prepáčte," zamávala som na predavačku. Ihneď pribehla. Ukazovákom som ukázala na kočiar: "Nepostrážili by ste mi ho, prosím? Do zajtra."

"Jasné. To nie je problém," vrúcne sa na mňa usmievala. Zdvihla prst na znak toho, aby som počkala a zmizla za pultom s pokladňou.

Medzičasom moju pozornosť upútala bruneta pri policiach s hračkami pre novorodencov. Každej hračky sa jemne dotkla, no žiadnu si podrobnejšie neprezrela. Bunda na nej doslova visela. Zdalo sa, že vlasy si neumyla už istú dobu... Je možné... "Vaše meno?" prerušila mi myšlienkové pochody predávajúca. Držala pred sebou balíček lepiacich papierikov a pero.

"Tandová," prezradila som.

Načmárala ho tam a dala na vrch kočíka.

"Ďakujem a toto si vezmem."

Zobrala mi vybrané veci z náručia a pobrala sa ich nablokovať.

Stojac pri pokladni som sa neustále podozrievavo obzerala ponad rameno, no ani raz sa mi nepodarilo zazrieť tvár ženy pri hračkách. Po zaplatení som usúdila, že po poslednom nepríjemnom stretnutí s Laurou ostanem asi na chvíľu mierne paranoidná a s pozdravom a vďakou na perách som opustila obchod. Následne som sa vyviedla z omylu.

Ešte raz som nakukla dnu skrz výkladové okná a to, čo som zočila mi vzalo dych. Dievčina sa ohliadla smerom k dverám. Jej ostré črty mi boli viac, ako známe. Radšej som sa vyparila skôr, než by si ma všimla.

Po príchode domov som našla Lamonta za konferenčným stolíkom obývačky, ktorý pod počarbanými papiermi takmer nebolo vidieť. Teatrálne som hodila tašku pred neho a keď na mňa nechápavo pozrel, už som si nadšením hrýzla spodnú peru. Pousmial sa, pochopil. Načrel dovnútra a vytiahol oba kúsky. Prezrel si to a zasmial sa: "Sú roztomilé."

Zvážnela som. Vzala som mu oblečenie z rúk a sadla si vedľa neho na sedačku. Zamračil sa.

"Laura ma sledovala."

Krásnu mužskú tvár zahalili mraky: "To je hlúposť."

"Neklamem."

"Netvrdím, že klameš, ale musela si sa spliesť."

"Určite nie," bránila som sa.

"Som si vedomý toho, že sa minule zachovala zle. Bola zranená a sama si navrhla, aby sme to hodili za hlavu, tak z nej láskavo teraz nerob psychopatku."

"Ja z nej ne..."

"Pravdepodobne sa podobali," prerušil ma.

"Slepá zatiaľ nie som, Lamont a..."

Opäť mi skočil do reči: "Macy."

"Videla som...!"

"Macy!" zrúkol a tresol do stola. Vlastné zhíknutie mi rezonovalo v ušiach. Podvedome som si zakryla brucho. Tak, až som si paže ovinula okolo tela. Oči sa mi naplnili slzami. "Mal som namáhavý deň. Prepáč," šepol, tiež šokovaný nečakaným výbuchom.

Vstala som.

Kričal za mnou, ubolene, keď som sa s plačom rozbehla na poschodie. Rozmazaným pohľadom som si všimla pootvorenia dverí na Pollyinej izbe. Zamkla som sa. Hoci som počula neskoršie klopanie a jeho hlas prosiaci o vstup, ostala som zamknutá.

Druhé doobedie som sa zľutovala a zviezla sa s ním do predajne. Bolesť a únava ním kolovali príliš viditeľne, aby to nepohlo mojím vnútrom. Atmosféra plná hrobového ticha a nemých výčitiek bola zrelá na krájanie.

Žena trkotala, kým nás viedla uličkou. Keď sme dorazili k žlto-zelenému pokladu, povedala ešte čosi, čo mi privodilo husiu kožu: "S lístočkom sa stala taká divná vec. Zmizol, no pri mojom odchode domov som ho našla v koši na ulici roztrhaný na franforce."

Nedali sme na sebe nič znať, iba sme vyriekli súhlas so zvláštnosťou situácie. Pri aute si ma Lamont privinul. Dal mi bozk na čelo a sľúbil: "Poučím ju."

Nemyslela som si, že to zvládne.