Dobrodružstvo s Polly

11. kapitola

Nervózne som sledovala doktorkine pohyby. Prezerala si všetky moje záznamy a občas si niečo zapísala do vlastných papierov. Lamont ma vzal za ruku a pletenec našich prstov mi uložil do lona. Videla som na ňom známky neistoty a zvedavosti zároveň. Darovala som mu upokojujúci úsmev.

Ráno sa mi zdôveril ohľadom strachu z možnosti zistenia, že bábo naozaj nejestvuje a bol to iba planý poplach. Mohlo ísť o iné anomálie ženského tela, pre ktoré sa mi kamarátka oneskorila a rôzne náhody vytvárajúce mienku tehotenstva.

Tiež som sa obávala, hlavne prehlásenia, že plod nie je zdravý. Avšak lepšie bolo asi zbytočne nemyslieť a vyčkať.

"Tak teda," začala radostne. "Výsledky z krvi sú jasné, urobíme ultrazvuk."

Lamont sa napol a vystrel.

"Otecko sa smie pridať," ubezpečila ho.

Ihneď sa uvoľnil. Pousmiala som sa.

Dostala som sa na kreslo a tričko si vytiahla pod prsia. Rozopla som si nohavice a kúsok ich stiahla, aby neprekážali. Gél chladil. Umelohmotná hlavica mi ho ľahko rozotrela po bruchu. Žena v bielom skúmala monitor a Lamont si pritiahol neďalekú stoličku. Nedočkavo naťahoval krk.

Znenazdania obrátila obrazovku na nás: "Pozrite sa. Krásne viditeľný," prstom ukázala na miesto, kde som spozorovala drobnú bodku. Mihotala sa tam, no pritom ležala pokojne. Dieťatko. Zárodok pritlačený na stenu čiernej miestnosti, čo bola moja maternica. Jeho domov na najbližšie mesiace. Vyzeral krehko a nevinne. Bol krehký a nevinný. Malý bodík s mocou poslať ma denne nad záchod.

"Blahoželám," usmiala sa na tú malú televíziu. "Ste na začiatku šiesteho týždňa."

Skutočne od toho dňa, kedy sme s Lamontom ani nepomysleli na ochranu, ubehlo toľko času?

"J-je v poriadku?" zľakla som sa.

Hoci som o tehotenstve vedela už nejakú dobu, stresu ani zlým pocitom som sa nevyhla. Polly sa síce neodsťahovala, ale doma neodpovedala na nikoho snahu s ňou nadviazať konverzáciu. Zatvárala sa na poschodí a na prízemie zišla iba, ak ju prinútil hlad. Sterling si zúfal a nebol sám.

"Áno," pristala. "V úplnom."

Odľahlo mi.

"Dá sa zistiť pohlavie?" spýtal sa Lamont. Bol doslova a do písmena unesený pohľadom, ktorý sa mu ponúkal. Oči vypliešťal na monitor a prisahala by som, že ani nedýchal.

"Ešte zatiaľ nie," povedala smutne a prstami zaťukala do klávesnice. "Donesiem vám kópie."

Zasekla obraz a odišla za dvere, kde prijímala pacientky. Ostali sme samy. Pozrela som na Lamonta a opatrne vyriekla: "Ako to berieš?"

Stále hľadel na čierno-biely snímok: "Neviem sa dočkať, keď tu bude s nami."

Šťastie. Zaplavilo ma čisté a nefalšované šťastie.

Podal mi utierky, aby som si usušila šmuhy spod pupka. Lekárka sa vrátila s troma výtlačkami a začala s otázkami o nevoľnostiach, o zlozvykoch a s dávaním rád. Napísala mi recept na vitamíny a termín nasledujúcej kontroly. Mala som nakázané veľa piť, zdravo sa stravovať, oddychovať, ale nezanevrieť ani na prospešný pohyb a dostatočný spánok.

Domov sme sa vrátili vysmiatí. Dohodli sme sa, že fotku ostatným ukážeme až večer na Lamontovom koncerte. Pozvala som dokonca Flossie s Nealom. Tešila som sa na moment odhalenia a radosti.

Polly prežila doobedie i poobedie vo svojej izbe. Sterling sa zúčastnil stretnutia s manažérom kapely. Ja s Lamontom sme ležali na záhrade a neustále zízali na ten malý zázrak zvečnený na úbohom papieriku. Mrzelo ma, že moja dlhoročná priateľka neskáče samým vzrušením so mnou. Nedokázala som však a ani nechcela stiahnuť kútiky pier nadol.