Dobrodružstvo s Polly

14. kapitola

"Uvidíme sa," usmial sa na nás skleslo a nastúpil do automobilu. 

Dvere sa za ním zaplesli a auto sa pohlo. Lamont ma rukou objímal okolo bokov a spolu sme sledovali, ako jeho brat mizne za rohom ulice. 

Polly sa rozlúčky so Sterlingom nezúčastnila. Incident, kedy sa ma zastala sa udial pred siedmymi dňami. Akonáhle potom zmizla, spadli sme do rovnakej rutiny.

Neustále nás obchádzala. Spoza štyroch stien sme nikdy nepočuli žiaden zvuk. Nemala som tušenia, ako tam zabíja ubiehajúce dni, no bola som ochotná sa posnažiť všetkými možnými prostriedkami a dostať ju z depresií von.

Hoci sa oddávala samote a ľutovaniu sa, bolo isté, že odchod Sterlinga vníma a trápi sa. Preto som sa rozhodla hosťovskú izbu navštíviť a možno niečo zmeniť k lepšiemu.

Zaťukala som na drevo a bez neočakávanej odpovede nazrela dnu. 

Jej telo bolo zahalené vankúšmi. Ibaže blond kadere viseli z matraca smerom k zemi a prezradili ju. 

"Polly?"

Ani sa nepohla.

"Lamont ma pozval na pizzu. Nepridáš sa k nám?" skúsila som medovým hláskom.

Nič.

Znovu som priestor rozdelila dverami a pokus zapečatila povzdychom. Obrátila som sa, aby som zahliadla Lamonta s prstami vo vreckách nohavíc a vinou na tvári. Prevravel: "Mrzí ma to."

Prikývla som. 

"Pôjdeme?" ponúkol mi rameno. Vzala som ho zaň a spolu sme odišli do útulnej, malej pizzérie.

Sediac za stolom som sa odvážila nadhodiť tému, ktorej som sa zaťato vyhýbala: "Onedlho pravdepodobne odletím domov. Nikto tam o mojej situácii zatiaľ nevie. Moja mama... nie je schopná opustiť liečebňu sama. Budem sa musieť pozhovárať s lekármi o presune pacientov a možnosti pokračovania v starostlivosti tu."

"Tvoja mama je..." nenachádzal slová. 

"Ocko pracoval ako vojak. Na jednej misii vybuchol granát a zabil ho. Mama to zvládala iba veľmi ťažko. Zoznámenie sa s Polly a jej mamou bolo kľúčové. Stali sa z nich dobré kamarátky. Vytiahli ju z depresií a dokonca sa vzdala i liekov.

Avšak pred dvoma rokmi spoznala muža. Bola ochotná s ním naviazať vzťah, hoci sa tomu bránila viac ako dekádu. Na dovolenke ju požiadal o ruku. Lenže pri lete naspäť sa čosi pokazilo a lietadlo sa zrútilo. Mamin snúbenec neprežil. Podľa svedkov sa ho snažila zachrániť, ale márne. Videla ho umrieť, bola neschopná urobiť hocičo na jeho záchranu. Práve vtedy, keď sa rozhodla byť znovu šťastná.

Bola zranená. Odpadla, akonáhle ju istý preživší vytiahol z horiaceho stroja. Hospitalizovali ju v najbližšom meste od miesta nehody. Vzala som si auto a hoci mi šoférovanie veľmi nejde, vyrazila som ihneď, ako mi zazvonil telefón a doktor na druhej strane mi prezradil podrobnosti.

Keď som ta dorazila, mama už bola pri vedomí. Ten stav sa však len ťažko dal nazvať vedomím. Lekári sa odvolávajú na zranenie hlavy a traumu. Mama nerozpráva, nevníma a nedokáže sa sama ani najesť. Odmietla som, aby ju hodili na psychiatriu. Nakoniec sme sa s doktormi zhodli na liečebni, kúsok za mestom, kde bývam a autobus tam jazdí dvakrát denne.

Stalo sa to pred rokom. Predala som dom, aby som mala z čoho financovať opateru, lieky a nemocničné poplatky. Ujali sa ma rodičia Polly a odtiaľ som prišla sem. Prajem si tu ostať, aby sme sa mali nablízku, ale nedokážem to za podmienky, že by tam mala ostať sama," vysvetlila som. 

Leskli sa mu oči: "Ani neviem, ako ti na to odpovedať. Samozrejme, že ju sem presťahujeme. Vezmeme ju do nášho domu, budete konečne spolu. O peniaze sa nestrachuj."

Nadýchla som sa, aby som namietla, no prerušil ma.

"Ani neskús protestovať. Zaplatím všetko."

"To ti nemôžem dovoliť. Výdavkov bude hŕba a ty... prečo by si to pre mňa robil?"

Dúhovky sa mu zatrblietali citom, ktorý som nestihla identifikovať. Žmurkol a bol preč. 

Moment sme udržali tichý lebo čašníčka nám práve doniesla obriu pizzu so surovinami padajúcimi z krajov na biely tanier. Opatrne som si kúsok odtrhla a odhryzla si. Lahodná chuť roztaveného syra a čerstvo upečeného cesta mi poláskala chuťové bunky. Už dávno mi tak nechutilo. 

"Podpísal si si rozsudok smrti," upozornila som ho s plnými ústami. 

Zdvihol obočie.

"Do pôrodu budem jesť už len pizzu."

Smiech sa mu vydral z hrdla. 

Úžasná večera nás nakoniec vyhnala na sedačku pred televíziu. Lenivo sme ležali a bruchá nám veselo priadli. Lamont sa načiahol pre moje nohy a položil si ich na stehná. Sveter sa mi pri tom pohybe mierne vyhrnul...

"Lamont!" 

Ihneď sa ma prestal dotýkať. Asi si pomyslel, že mi ublížil. Nechápavo na mňa hľadel a čakal, čo urobím. 

"Pozri sa," ukázala som si na miesto pod pupkom.

Natiahol krk. 

Dívali sme sa na dve priehlbinky, takmer nepostrehnuteľné. Tiahli sa mi popri bedrových kostiach z oboch strán a vďaka nim som rozoznala drobné bruško. Začalo byť viditeľné a síce sa pod oblečením nedalo postrehnúť a tí, ktorí nevedeli, že som tehotná by ho nepostrehli ani takto, ja som si ho všimla. Skutočne vykuklo. 

Moje srdce tancovalo radosťou. Oči sa mi začali zatápať slzami. 

Lamont sa nahol a pobozkal mi pokožku na onom mieste. Potom sa ľúbezne zasmial. Objal ma pažemi pevne okolo tela a čelom sa pritlačil k drobcovi. 

"Bože," šťastne vydýchol. "Budeme rodičmi!"

"Áno," pristala som so širokým úsmevom.

"Macy?"

Zdvihla som sa z ľahu do sedu a s pootvorenými ústami hľadela na moju vystrašenú kamarátku. 

"Počula som krik."

Takže sa o mňa bála...

"Rastie mi bruško!" nedokázala som sa kontrolovať a dusiť moje nadšenie. 

"Naozaj?" spýtala sa jemne.

Pomaly pristupovala k druhému kraju pohovky. Z Lamonta sršala ostražitosť. Jemne som sa mu dotkla predlaktia a on zvláčnel. Nestál pred nami nepriateľ, neohrozovala ma, ale z akéhosi dôvodu to tak vnímal. Moje pohladenie ho upokojilo. Pozreli sme sa na seba. Oči mal opäť prívetivé. 

"Ospravedlňujem sa," vypadlo z Polly. "Správala som sa hlúpo. Videla som len seba a tú facku, ktorú mi život dal a hoci to naozaj bolelo, teba muselo raniť oveľa viac, že som pri tebe behom všetkého nestála. Ak mi dovolíte, ostanem s vami. Mame som už volala. Rada ti s hocičím pomôžem, ak Lamont nebude práve nablízku. Pôjdeme nakupovať dupačky a plienky a budem dúfať, že som nezatratila šancu stať sa tetou."

Zavzlykala som a skočila na ňu: "Samozrejme, že budeš tetou."

To objatie mi pripomenulo, ako veľmi mi chýbala.

Bolo fajn mať najlepšiu kamarátku späť.