Dobrodružstvo s Polly

5. kapitola

Stmievalo sa. Od príchodu do slnečného domu na pobreží ubehol týždeň. Sterling zavolal Polly na ich prvé rande. Odišli pred hodinou. Odvtedy bez pohnutia sedím na lavici pod oknom mojej izby a v dlani pevne zvieram telefón. Strach sa mi hrnie žilami namiesto krvi.

Zhlboka som sa nadýchla. Vyhľadala som potrebné číslo a vytočila. S mobilom pri uchu som hľadela von na ulicu a počúvala tóny zvonenia.

"Oddelenie psychiatrickej starostlivosti, nemocnica Backwood, ako vám pomôžem?" zdvihli.

"Zdravím, volám kvôli Grace Tandovej. Som jej dcéra Macy."

"Sekundu," na chvíľu zmĺkla. Z pozadia sa ozýval hluk. "Ah, áno, ste tu. Zapísaná ako pravidelná a jediná návštevníčka."

"Rada by som sa opýtala, ako sa má," povedala som.

"Zdá sa, že výborne. Už tretí deň len kreslí. Páčia sa jej tie maľovanky, čo ste jej dali na narodeniny. Ani o nej nevieme. Vyhrá sa hlavne s obrázkami kvetov. Je tichučko ako myška, sedí za stolom v rohu a jediné, čo ju naozaj dokáže zaujať je výber novej farbičky," smiala sa.

Viečka som silno tisla k sebe, po lícach mi stekali slzy. Pousmiala som sa nad predstavou, ako zadumane hľadí na kelímok s pastelkami.

"N-nemohli by ste ísť tam a podržať mame telefón pri uchu, prosím?"

"Ale samozrejme."

Čakala som, kým mi hlas pracovníčky nemocnice neoznámil, že môžem hovoriť: "Ahoj mami. Prepáč, že som odišla. Išlo o Polly. Vieš predsa, aké hlúposti dokáže stvárať. Každopádne na teba sústavne myslím a sľubujem, že nájdem tú najkrajšiu maľovanku a prinesiem ti ju. Ľúbim ťa."

Nastalo ticho. Potom sa znova ohlásila sestrička: "Hotovo?"

Zahmkala som na súhlas. Pre tichý plač som nedokázala vyriecť slová.

"Pravdepodobne váš hlas rozpoznala. Na moment prestala kresliť."

Klamala. Mama nevnímala okolie. Žila vo vlastnom svete. Ľudí od toho sveta delil múr nazývaný rozumom. Ale vážila som si jej snahu ma utešiť a trocha mi sňať z pliec ten náklad starostí a smútku.

"Ďakujem, dovidenia," zrušila som.

Plakala som a plakala. Zo stojana na stolíku som trhala vreckovku za vreckovkou a špinavé ich hádzala na koberec pri posteli. Upokojila som sa až po dobrých minútach. Vtedy sa ozval hlas: "Si v poriadku?"

Dočerta, ako dlho tam stál? Podišiel bližšie a sadol si na peľasť. Smutne zazrel na biele zhúžvance pri bosých nohách. Moje sople boli veľmi blízko jeho opálenej pokožky a to bolo hnusné. Smrkla som: "Som."

"Klopal som," hlesol.

"Ja viem," usmiala som sa na neho. Síce som ťukanie na dvere nepočula, bolo mi jasné, že neklamal. Lamonta som poznala úbohých sedem dní, no určite nebol neslušný a bez ozvania sa by nevošiel. "Stalo sa niečo, že si prišiel?"

Očividne znervóznel. Prstami si zašiel do hustých vlasov: "Reštaurácia Pearl dnes usporiadala stand-up comedy večer, a tak mi napadlo spojiť príjemné s užitočným. Najedli by sme sa teplého jedla a možno sa zasmiali na vystúpeniach. Aspoň by sme netvrdli doma ako nechcený tovar, kým tí dvaja si užívajú na móle."

Znelo to viac ako fajn. Poriadne si napchať bruchá a popri tom sa zabaviť.

"Počkaj na mňa v hale," rozžiarila som sa.

Lamontovo auto bola tohtoročná tmavá Honda Civic. Bratia boli skoro úplné protiklady. Kým jeden jazdil na starom, no cennom modely známej značky, druhý na najmodernejšom. Kým jeden šoféroval ako pretekár, druhý dodržiaval všetky predpisy. Mali však spoločnú jednu vec. Obe vozidlá udržiavali obdivuhodne čisté. Žiadne plechovky od sladených nápojov, prázdne balíky od sladkostí. Honda dokonca ešte stále voňala novotou.