Dobrodružstvo s Polly

2. kapitola

Izba bola krásna. Okno zaberajúce polovicu steny prepúšťalo hromadu svetla. Na stenách viseli prázdne rámy od obrazov. Vyzeralo to vkusne, priam štýlovo. Podlahu som si zamilovala. Krásne drevo ladiace s čelom postele. Mala som dokonca vlastnú malú telku a súkromnú kúpeľňu. Avšak najviac ma zaujala lavica pod oknom vystlaná vankúšmi. Iba tam tak sedieť s čajom a sledovať ulicu pred domom alebo si čítať knihu...

Zbožňovala som tento drobný priestor. Drobný v porovnaní so zvyškom sídla. Nikdy som nemala toľko metrov štvorcových sama pre seba.

Teraz som sa snažila hľadieť na pozitíva. Hoci som vedela, že potrvá iba pár dní a začnem nekontrolovateľne postrádať domov.

Mamu som nechodila navštevovať často. Každý vravel, že to nemá zmysel. Bol to však príjemný pocit mať ju nablízku. Stačilo sadnúť na autobus a o dvadsať minút sme boli spolu. Ale momentálne bola oveľa, oveľa ďalej a mne to trhalo srdce.

Sedela som na posteli a obdivovala detaily interiéru. Keď sa slnko zhuplo kúsok nižšie a steny nabrali jemný, oranžový odtieň, rozhodla som sa vybaliť. Dvojkrídlovú skriňu som otvorila dokorán a brala jeden vešiak za druhým. Pomaly som ju plnila šatstvom.

Ozvalo sa opatrné klopanie. Letné šaty som položila na matrac a pobrala sa pozvať návštevníka dnu.

"Lamont," musela som znieť prekvapene. Nečakala som, že by sa so mnou ešte vôbec rozprával po tom, ako som mu skrášlila trávnik. "Poď ďalej," vpustila som ho. Žila som predsa pod jeho strechou. Toto všetko patrilo jemu a jeho naničhodnému bratovi.

Poobzeral sa dookola akoby tu nikdy nebol. Pohár čistej vody položil na nočný stolík: "Ako ti je?"

"Dobre," zaklamala som. Pravda bola taká, že moje vnútro kričalo o pomoc. Neboli sme tu ani deň, no mne sa už nehorázne cnelo. Doma nebolo vlastne nič, na čo by som sa mohla tešiť, ale bol to domov.

Krajina bola známa, plná spomienok na zväčša šťastné detstvo. Počasie som za tie roky vedela predvídať lepšie ako rosničky. Ich vysielanie k nám putovalo z druhej strany zeme. Keby u nás žili, vedeli by rozoznať pach vetra pred búrkou alebo silným vetrom. Tu, kde sme sa kvôli Polly ocitli, bolo všetko cudzie. A všetci.

"Klameš," povedal a pritom nemykol brvou.

Šokovane som sa na neho obzrela s napoly poskladaným tričkom v rukách. Pomedzi oddelené pery som poslala odpoveď: "To nevieš."

"Viem. Nedívala si sa mi do očí."

Zasmiala som sa nad tou absurdnosťou: "Bola som ti chrbtom!"

Prikývol: "A predsa si sklonila hlavu," zdvihol na mňa obočie.

Upodozrievavo som si ho obzrela. Dlaňami sa zapieral o matrac. Nohy natiahnuté pred sebou siahali takmer až ku kusu nábytku, pri ktorom som stála. Zelené kraťasy mali akurátnu veľkosť. Hoci sa mu pri sedení mierne vyhrnuli. Boli elegantné a zároveň vhodné na bežné nosenie. Látka bola z ľanu. Na to som mala dobré oko.

"To je chutné," podotkol.

Sledovala som Lamontov pohľad. Zhíkla som a priskočila ku kufru. Vrch som prudko zaklapla a posadila sa naň. Vytočila som sa k nemu a zamrmlala: "Také mám len jedno."

Zasmial sa na mne: "Nič som sa nepýtal."

Líca mi očerveneli. Bolo mi horúco. Načiahla som sa pre vodu, čo doniesol a dopriala si hlt.

"Prečo si prišiel?"

"Chcel som sa..." nedokončil, keďže sa rozrazili dvere.

Myklo mnou. Polly sa usmievala sťa mesiačik na hnoji, za ňou stál Sterling nazerajúci do izby s provokačným úsmevom.

"Na pláži je oslava na uvítanie leta," vybafla.

"To som chcel," šepol Lamont mojím smerom.

Polly pricupkala a kľakla si ku mne. Dlaňami mi prekryla koleno: "Prosím, Macy, prosím, musíme tam ísť. Sterling tvrdí, že je to výborná zábava."

"Naozaj je to fajn," pridal sa Lamont.

Smutne som na neho pozrela. Teraz Polly neodhovorím. Keď sa do toho pustili obaja a podporujú to, nepustí sa toho a nemohla som ju s nimi poslať samú.

"Dovykladám veci a osprchujem sa," stanovila som si podmienky.

Vypískla a objala ma okolo krku. "Jasné."

Obaja odkráčali preč. Postavila som sa. Zo sedenia na kufri ma bolel zadok.

"Dovolíš?" zdvorilo som Lamontovi naznačila, aby vypadol.

"Už sa pracem," zdvihol ruky ako na obranu a dvere zatvoril z druhej strany.

Opäť som veko kufra oprela o bok postele. Ukázalo sa mi pekné, odvážne a hlavne výstredné, spodné prádielko. Desilo ma, že ho Lamont videl. Snažila som sa svoje nádeje roky držať na uzde. Hoci v hĺbke srdca som vedela, prečo som si ho naozaj kúpila, nikomu som o tom ani nemukla.

Asi každé dievča na planéte sa chce páčiť. Na chlapcov som dodnes šťastie nemala. Nikdy by som však otvorene nepriznala, že ma to sužuje.

Tento kúsok látky predstavoval svetielko na konci tunela, nevyplnený sen. Dúfala som, že raz sa azda niekomu zapáčim natoľko, až naberiem odvahu a budem schopná si to na seba navliecť bez toho, aby som sa hanbila. Ten deň dodnes nenastal. Svetielko pomaly zhasínalo.

Poskladala som ho a strčila na spodok zásuvky pod všetky ponožky, podprsenky a nohavičky. Prázdnu batožinu som šuchla pod poličky držiace televíziu.

Vlažná voda zo mňa zmyla dávku stresu i strachu. Dopriala som si čas, kým som spod sprchy vyliezla. Ticho bolo balzamom na dušu. Nič, len šum vody a vôňa sprchového gélu. Vôňa spojená s domovom. To mi dokázalo vyprázdniť myseľ aspoň na okamih.

Nasúkala som sa do čiernych kraťasov a sivého svetra, o číslo väčšieho, ako som skutočne nosievala. Riasenkou som si zo dvakrát pretrela riasy.

Česala som si konečne rozpustené vlasy, keď znova ktosi zaklopal.

"Ďalej," zvolala som.

V zrkadle som spozorovala Lamonta. Aj on sa prezliekol. Tričko nezmenil, ale krátke nohavice vystriedali dlhé, svetlejšie jeany. Bol na zjedenie.

Usmial sa na mňa do odrazu: "Počkáme v hale."

Prikývla som. Keď odišiel, zložila som kefu. Hľadiac si do očí som sa zhlboka nadýchla.