Dobrodružstvo s Polly

17. kapitola

Snažila som sa, naozaj veľmi, ale miska stále takmer padla na zem. Nakoniec som sa zmierila s faktom, že na používanie brucha ako stolíka si ešte počkám. Položila som teda moje dojedené raňajky na ten konferenčný a pokračovala v sledovaní vianočnej rozprávky, ktorú akurát vysielali. Jeden sviatok sa skončil, ďalší sa blížil.

Hlavou aj prstami na nohách som hýbala do rytmu piesne z kresleného sveta, keď po schodoch na prízemie zišiel starší brat. Usadil sa a oboznámil so situáciou. Nad výberom pozeraného sa pousmial, no hneď nato zvážnel: "Potrebujem pomoc, radu."

"Počúvam."

"Tvoje kamarátstvo s Polly je doslova nezlomné, poznáte sa ako vlastné topánky. Určite vieš o spôsobe, ako si ju opäť získať."

Zvážnela som, pritiahla si nohy pod seba a vážne sa mu prizrela: "Asi tomu stále úplne nerozumieš. Ona nie je pripravená byť nevlastnou mamou. Kým ty si rodičom, vychovávaš dieťa, ona sa stále životné lekcie učí, veľa ich ju ešte čaká, rada sa baví, miluje ostávať dlho do noci hore a neznáša starosti. Nedokáže sa ani naozaj trápiť. Zlé pocity si nerada pripúšťa a radšej ich zametie pod koberec, ako by našla riešenia. Polly nezvládne niesť toľkú zodpovednosť."

"Nebude sa musieť s Boydom stretnúť, dokiaľ nebude pripravená," odpovedal rázne.

"Lenže Boyd tam stále bude, hoci neprítomný. Bude naňho myslieť akonáhle odídeš z domu, aby si sa s ním stretol. Keď mu budeš vyberať hračky pod stromček, keď zavolá jeho mama, aby si ho náhle postrážil...," vysvetľovala som naďalej.

"Milujem ju, Macy," hlas mal slabý.

"Viem, ale viac ti nedokážem poradiť. Vzťah som nikdy nemala, nikto ma takýmto spôsobom nemal rád, aby som vôbec čerpala zo skúsenosti."

Sterlingovi trhlo kútikom úst: "Čo nepovieš?"

"Hm?" zmätená som sa zamračila.

"Lamont teda splašene behal po meste pre ten drahý príbor a krásny obrus lebo ma vycibrený vkus," zatiahol uštipačne.

Odpoveď so žiadosťou o vysvetlenie som nechala zaniknúť lebo po schodoch práve zišla pani Nortová, krásna a svieža, akoby sa taká zobudila. Jej elegantnosť bola na mieste rovnako, ako včera a príjemným, zvonivým hlasom začala: "Dobré ráno, deti. Zlatko, mohol by si nás nechať na moment samé?"

Sterling sa postavil: "Samozrejme, mami." Cestou ma na povzbudenie capol dlaňou po stehne a odobral sa do kuchyne. Vnútorne som kričala, aby neodchádzal. Nikdy som sa v podobnej situácií neocitla a naozaj som sa bála, ako by mohol podobný rozhovor medzi nami dopadnúť.

Pani Nortová si prisadla: "Napadlo mi nechať chlapov na zopár hodín osamote. Prospeje im to a nám tiež padne dobre sa bližšie spoznať. Začneme obedom, potom by si mi mohla pomôcť vybrať niečo pekné môjmu budúcemu vnúčatku a zakončíme to na sladkom koláčiku. Súhlasíš?"

Lamontova mama bola bez debát milá žena. Oči jej svietili túžbou poznať ma a stráviť so mnou deň. Nemohla som odmietnuť.

"To znie úžasne," usmiala som sa.

Vychystala som sa obratne a potichu. Poblahoželala som si k veľkému úspechu, keď som zatvárala dvere na spálni a Lamont stále spal. Ústa mal pootvorené, hruď sa mu pravidelne dvíhala a klesala. Ležal v mori vankúšov a perinu mal poskrúcanú na všemožné strany. Rada som ho nechávala si pospať. Toľko sa okolo mňa točil a snažil sa mi pomáhať, že to bolo to najmenej, čo som mu mohla dopriať.

Pred jazdou v aute som sa vopred ospravedlnila: "V autách sa mi občas urobí zle, nevadilo by, ak by som behom jazdy mlčala?" Hanbila som sa to priznať. Lamonta síce moje zvracanie pri prvom stretnutí zjavne akýmsi podivným spôsobom očarilo, jeho mama ma ale bude hodnotiť vo všetkom inak.