Dobrodružstvo s Polly

15. kapitola

"Kedy že to letí?" opýtala som sa Lamonta sediaceho na ustlanej posteli hotelovej izby.

Prstami som sa všemožne snažila zapnúť si zlatú náušničku, ale bránila sa. Bosou nohou som buchla do dverí kúpeľne a tie sa za mnou s kliknutím zámky zatvorili.

"O siedmej," odvetil mi a postavil sa. Prikročil ku mne a prebral moju robotu. Zamyslene sa zachmúril, keď sa mu nezdarilo so zapínaním šperku.

"Prídeme vcelku neskoro," povedala som a vtom sa náušnica rozhodla spolupracovať. Potešene som sa usmiala.

"Sterling nás vyzdvihne na letisku a doma pôjdete obaja okamžite spať," dlaňou mi pohladkal vypuklé tehotenské bruško.

Druhý trimester bol podľa mojej lekárky najvhodnejším obdobím na lietanie. Nemusím sa strachovať nevoľností, ktoré pominuli už pred istým časom a plod je teraz zmenami najmenej ohrozený. Hoci sa žalúdok polepšil, starosti mi robilo moje drobné bruško. Na piaty mesiac sa mi marilo príliš malé. Avšak na vyšetrení spred týždňa, kedy som si v ordinácií vyzdvihla i písomné potvrdenie o schopnosti letieť, ma doktorka upokojila, že dieťatko nie je ani kúsok abnormálne a môžem sa považovať za šťastnú ženu, ktorá sa až do konca nosenia bábätka pod srdcom pravdepodobne vojde do každých dverí. 

"Vždy zabudnem, že je späť," zasmiala som sa.

Lamontov brat sa vrátil na niekoľko dní kvôli blížiacemu sa Vďakyvzdaniu. Polly letela domov s nami, a tak sa nezahliadli. Priala si, aby sme ostali ubytovaní v mojej starej izbe, lenže Lamont oponoval. Súhlasila som s ním - keďže nás nespájalo nič okrem nenarodeného potomka, necítil by sa vítaný.

"Autobus odchádza o dvadsať minút, mali by sme vyraziť," upozornila som ho.

Pomohol mi nasúkať sa do dlhého jesenného kabáta a zapínanie hnedých čižiem mi vytiahol až navrch. Všetky činnosti by som bez problémov dokázala urobiť sama, ibaže Lamont mal radosť, ak smel pomôcť a ja som nenamietala. 

Vzala som si kabelku, on zase darčekovú tašku a spolu sme opustili izbičku.

Na ceste do liečebne som si neustále predstavovala všemožné výrazy na Lamontovej tvári, keď zočí moju mamu. Ani jediný raz sa mi pred očami nepremietol jeho úsmev. Myšlienky mi zaplnilo zdesenie, hnus, dokonca i strach.

Vzala som ho za ruku. Poposadol si, sedačka starého autobusu sa pri tom pohybe nešťastne ozvala. Daroval mi plnú pozornosť. Zdvihla som k nemu ustráchaný pohľad a videla som, že ihneď rozumel.

Nahol sa, pobozkal ma na líce a šepol: "Zvládneme to, sme na to traja."

Srdce mi podskočilo.

Naša zastávka bola konečná. Držali sme sa aj pri zliezaní zo schodov autobusu, aj pri kráčaní smerom k budove. Dlane sa mi potili.

Lamont potisol staré dvere a daroval mi prednosť. Spoza recepčného pultu hľadela mladá žena, nie oveľa staršia odo mňa.

Pozdravili sme sa a uviedli meno navštevovanej pacientky. V knihe so záznamami otočila zopár stránok, a keď ju našla, šťastne po papieri ťukla držaným perom.

"Izba 373. O hodinu ju budú presúvať do spoločenskej miestnosti. Dovtedy tam smiete ostať," informovala nás a ukázala za roh, kde sa schovával výťah.

Počkali sme si na onen stroj a zviezli sa hore. Vzduchom sa nieslo ticho. Keď sme kráčali, starý, ošarpaný koberec tlmil zvuk krokov. Pred izbou s číslom 373 sme zastali ako prikovaní. Lamont si ma otočil čelom: "Nič ma neodplaší a nič sa medzi nás nepostaví, sľubujem. Vlastne sa teším, že spoznám ženu, ktorá vychovala tak rozumnú, nádhernú a starostlivú dcéru. Bola to nešťastná nehoda. Necíť sa previnilo. Nemôžete za to ani jedna, dobre? Nebojím sa a necúvnem."