Dobrodružstvo s Polly

20. kapitola

Asfaltová cesta sa kľukatila pomedzi vysoké borovice. Na tráve ležala perina zo snehu, nie príliš vysoká, no obraz zimnej krajiny stačila dotvoriť. Rádio bolo vypnuté. Mlčali sme a počúvali plynulý chod motora. Z domu sme odišli skoro ráno. Behom cesty sme urobili niekoľko zastávok, jednu dlhšiu ako ostatné. Lamont ma pozval na obed do úžasnej talianskej reštaurácie. Bola to šťastná náhoda, že sme na ňu narazili. Ďieťatko sa zjavne tešilo, že cestuje na krátku dovolenku do hôr. Robilo kotrmelce, premety a bláznivo kopalo. Večer na severe sa priblížil skôr, ako sme boli zvyknutí a po neuveriteľných desiatich hodinách jazdy sme sa blížili ku koncu.

"Bolí ma chrbát," zastukala som a natiahla sa, koľko mi pás dovolil.

"Už len zopár minút, potom si natiahneme nohy," usmial sa na mňa Lamont spoza volantu.

Skrz čelné sklo som nazrela na tmavú oblohu: "Dúfam, že počas noci nasneží a ráno si budeme môcť postaviť snehuliaka."

"Popros Kráľa snehovej gule a možno ti prianie splní."

"Kráľa snehovej gule?" zadivila som sa.

"Áno, nikdy si o ňom nepočula?"

"Nie."

"Mama nám tú rozprávku čítavala vždy počas zimy. S bratom sme ju milovali, bola lepšia ako hociktorá vianočná kniha... Ah, sme na mieste," prerušil spomínanie a vypol diaľkové svetlá. Na voľnom mieste pri chate stálo ďalšie auto, vo vnútri na mieste vodiča sa svietilo. Zaparkovali sme opodiaľ a vystúpili zarovno s treťou osobou.

Zhruba tridsaťročný muž podišiel k nám, slušne sa pozdravil a predstavil: "Dobrý večer, volám sa Joseph Carver a som správca ubytovania. Prišiel som vám odovzdať kľúče."

Lamont vzal naše predstavovanie na seba. Zobrali sme si kľúče a prijali pokyny aj rady o bezpečnosti pri zaobchádzaní s krbom. Všetko to trvalo krátko a správca bol onedlho preč.

Vyšli sme teda po drevených schodoch až pred mohutné dvere. Strčila som kľúč do zámky, otvorila a nahmatala vypínač na stene. Nad hlavami sa nám rozsvietil krištáľový luster. Zariadenie ubytovania bolo dychberúce. Priestranná kuchyňa napravo a široká obývačka s vysokým stropom, obloženým krbom a dlhou sedačkou naľavo. Oproti hlavnému vchodu stáli schody na poschodie a spoza nich vykúkali posuvné dvere na terasu. Bez slov som sa pozrela na rovnako očareného Lamonta.

"Nakukneme do spálne? Posteľ bude určite kráľovská."

Sklonil zrak a pobavene sa pousmial: "Idem pre tašky."

S mohutným rámom a baldachýnom posteľ izbe veru dominovala. Periny boli poriadne nafúknuté, pripomínali oblaky počas horúcich, slnečných dní a len volali po tom, aby sa do nich niekto náruživo hodil. Drevo sa nám pod nohami mierne zohrievalo už odkedy sme vošli. Zdá sa, že išlo o podlahové vykurovanie. Nikdy doposiaľ som to nezažila, ale bol to príjemný pocit.

Lamont uložil batožinu ku vstavanej skrini a priblížil sa, aby ma objal: "Urobím dole večeru, zatiaľ si tu trocha oddýchni."

"Asi by som mala," vzdychla som. "Ak by si však potreboval pomoc..."

Zasmial sa na mne: "Neboj sa, internetové videá ma v núdzi zachránia."

Vytiahla som teda z kufra tehotenské legíny a pohodlný, voľný sveter. Bežne mi siahal do polovice stehien, avšak s rastúcim bruškom sa dĺžka skracovala. Zakutrala som sa do ešte chladných, voňavých perín a nechala sa unášať krátkym spánkom.

Lamont ma prišiel zobudiť o necelé dve hodiny so slovami, že jedlo je na stole. Čakala som obyčajnú večeru, no namiesto kuchynského pultu boli taniere na konferenčnom stolíku pred zapáleným krbom. Na gauči som zbadala rozhádzané huňaté deky a kopu vankúšov. Všetko vyzeralo nadmieru útulne a pohodlne. Zastala som na schodoch a obrátila sa naňho: "To všetko si pripravil pre nás?"

"Samozrejme, sme predsa rodina a ja si vás mienim rozmaznať," zaškeril sa hrdo.

Behom jedenia úžasných cestovín carbonara som ho požiadala o prerozprávanie príbehu o Kráľovi zo snehovej gule.

Radostne sa rozpovedal: "Na krbe bolo veľa snehových gúľ. Jedna veľká, druhá malá, iná skrývala mesto, ďalšia dedinku. V tej najmenšej sedel mrzutý kráľ, panovník drobného sveta. Bol nahnevaný, že mu pripadlo tak skromné kráľovstvo. Nežilo tam veľa ľudí, asi len desiati. Nebolo tam veľa stromov, ledva tri. Nevlastnil ani veľa kopcov, či domov, a preto bol nespokojný. „Čo s tým urobím, radca?" opýtal sa raz panovník. „Nič sa nedá robiť, pane. Leda by ste na panovanie pod stromček dostali iný svet," zasmial sa služobník. Síce iba žartoval, kráľovi sa jeho myšlienka zapáčila. Bol nedočkavý. Vianoce boli ešte týždeň ďaleko, preto sa rozhodol darovať si novú snežnú guľu sám.

Behom noci utiekol. Blúdil popri kamennom obklade krbu a topánky mu tichučko dopadali na drevenú rímsu. Odrazu, akoby sa zjavila, stála pred ním vysvietená snežná guľa obrích rozmerov. Kráľ sa potešil, táto bola rozhodne väčšia ako tá jeho a určite i žiarivejšia. Vkradol sa dnu a hľa, ruch, kde sa len oči pozreli. Vysoké budovy, autá, nevkusné ozdoby a hlasné, vianočné piesne nevedno odkiaľ. Kráľ sa rozhodol rýchlo - tam panovať veru nechcel - a znovu utiekol.

Ďalšia guľa bola naopak tichá a tmavá. Jediné, čo v nej kráľ objavil bol vianočný stromček. Chýbali mu ale svetielka. Opustil teda aj tento svet a pobral sa do posledného. V ňom stál dom. Opatrne sa prikradol k oknu a nazrel dnu. Pri vianočnom stromčeku sedela rodina. Otecko, mamka a dve detičky. Na ich tvárach bolo badať radosť. Dávali si darčeky, objímali sa a výskali od nadšenia, ak objavili to, čo si od Santu priali. Kráľ pochopil, že hoci majú málo, stačí im to. Preto sa nakoniec vrátil do vlastnej snežnej gule, zasadol na trón a už nikdy na ňom nik nebadal smútok."

"Oh, Lamont, to bolo krásne," usmiala som sa. "Keď sa bábätko narodí, určite bude tú rozprávku zbožňovať tiež."

Zatváril sa polichotene, avšak mojej pozornosti neušla ani tá štipka smútku za jeho úsmevom. Nadýchol sa a povedal: "V ten deň, keď si mi oznámila tehotenstvo, som sa neuveriteľne bál. Zľakol som sa, že sa rozhodneš pre potrat alebo pre odchod odo mňa, že teba ani malé nikdy viac neuvidím... ale teraz, ako tu sedíme a máme za sebou a pred sebou to všetko, chcem ti povedať... Ďakujem. Dovolila si mi byť pri tom, hoci si nemusela a ja... ľúbim ťa, Macy. Ľúbim vás obidvoch, najviac na tomto svete. Chcem ostať presne takto šťastný až do smrti."

Ledva som dokázala poriadne vidieť, oči mi totižto zaplavili slzy. "Bože," fňukla som. "Tiež ťa milujem, nadovšetko..."

Už dávno mi nikto nepovedal, že ma mal úprimne rád. Samozrejme, kamarátska láska je iná. Moje srdce však postrádalo lásku hlbšiu. Ocko bol dávno po smrti. Mama bola nemá, nemohla svoje pocity nijako vyjadriť a až doteraz som žiadneho partnera nepostrádala. Lenže odrazu neviem, ako som bez Lamonta mohla žiť obyčajné dni. Kde bol, keď nie pri mne? Cítila som sa ako vo sne.

Behom nočného milovania mi dookola opakoval, ako veľmi ma ľúbil a ja som neprestávala plakať. Zádka, ktorá vo mne držala rokmi nahromadené pocity samoty, obáv a neistoty z budúcnosti, odrazu povolila a všetko sa zo mňa lialo von ako vodopád čistých emócií. Lamont sa ale nepýtal. Neprestávalo ma prekvapovať, koľko empatie a pochopenia v sebe skrýval. Tíšil ma jemnými dotykmi a ubezpečoval bozkami. Bola som odhodlaná za toto všetko nezastaviteľne bojovať a nikdy sa nevzdať. To, čo sme medzi sebou s Lamontom mali bolo výnimočne silné, stabilné a nádherné. Zmenil ma a zmenil mi život.

Zdravím vás - hocikoho, kto na tento príbeh nezabudol ani po tak dlhej pauze, ktorú som si od písania vzala. Možno ste na mojom profile zachytili oznam, že sa na dobu neurčitú sťahujem do úzadia. Áno, stále to tak mám, ale zároveň verím, že si tento príbeh a aj jeho čítatelia zaslúžia svoj koniec, a preto k nemu pomaly budem napredovať. Nesľubujem vám, kedy výjde ďalšia časť, sľubujem iba to, že výjde. Dovtedy vám ďakujem za trpezlivosť a nekončiacu dôveru :)
Love u (always)