Dobrodružstvo s Polly

18. kapitola

Flossie si upila kávy: "A musí ísť o prekvapenie?" zdvihla dokonalé obočie. 

"Naozaj by si sa ho mohla spýtať," pridala sa Polly.

"To nejde," zaklonila som hlavu samým zúfalstvom. "Lamont je vo všetkom neprekonateľný. Určite ma prekvapí tak premysleným darom, že vďaka hormónom, dojatiu a radosti prerevem pod stromčekom hodiny."

"Dosť možno máš pravdu," súhlasila Flossie a ďobla vidličkou do koláča. 

Polly prstom ukázala na moje tehotenské bruško: "Rastie ti pod srdcom jeho dieťa, čo viac by si mu mohla dať?" 

"Lenže termín nemám na Vianoce," odvetila som. 

Flossie zvískla a vyriekla myšlienku, aká jej práve skrsla: "Zavolaj Sterlingovi."

Polly nepatrne stuhla, potom zrýchlene zažmurkala a akoby nič, pokračovala v jedení zákusku. Rozhodla sa mlčať a tento nápad nepodporiť. 

"Nie, musím na to prísť sama. Záleží mi na tom darovať mu niečo od srdca, niečo špeciálne, osobné, nie nejakú všeobecnú hlúposť."

"Spomínam si, že vo vedľajšom meste je obchod, ktorý by sa ti mohol pozdávať. Majú tam krásne, nápadité veci a všetko sa dá zosobniť. Dojeme, dopijeme a zájdeme tam." 

Tému Vianoc sme tak skoro neopustili. Debatovali sme o darčekoch pre rodičov, komentovali výzdobu ulíc, krčili nosy nad masami nakupujúcich a hodnotili, aká farebná kombinácia gulí je na stromčekoch najkrajšia. Všade rozvoniavala horúca čokoláda a perníky, len som si nikdy nebola istá, odkiaľ sa to berie.

Auto našej miestnej priateľky bolo malé a staré. Na prekvapenie malo dokonca fialovú farbu. Človek málokedy zbadá takto namaľované vozidlo. Prednými dverami bolo nutné silno trhnúť, aby sa vodič vôbec dostal za volant. Lenže Flossie nám toho chrobáka predstavila s hrdým úsmevom a s iskierkami v očiach. 

"Šetrila som si naň od šestnástich. Kúpila som ho pred asi rokom - ojazdené, no zachované. Nemusíte sa báť, všetky previerky dopadli dobre."

Zviezli sme sa do veľkomesta, kde som sa zúčastnila Lamontovho prvého vystúpenia. Ulička mimo hlavnej cesty, kam sme zamierili bola plná svetielok a nafukovacích snehuliakov. Hompáľali sa vo vetre ako strašiaky vyskakujúce spoza dverí na strašidelných horských dráhach.

Predajňa, do ktorej sme vošli bola útulná s dvoma dlhými, vysokými drevenými policami popri tehlových stenách natretých nabielo. Hrejivo pôsobili hlavne zelené bytové rastliny na každom voľnom mieste. Lákavé boli aj stolíky v strede miestnosti plné vyložených produktov. 

"Dobrý deň, pomôžem?" hlas sa k nám doniesol prvý. Následne spoza kvetináča s vysokánskou rastlinou vykukol starší pán s polovicou hlavy plešatou. Biele vlasy mu rástli už len za ušami. Tváril sa milo, mal na sebe škaredú pletenú vestu a pod ňou bledú košeľu. 

"Zdravím, hľadám vianočný darček pre priateľa," zaklamala som hanblivo. Lamont mal od daného označenia pomerne ďaleko. Pred dvoma týždňami sme sa pobozkali, no odvtedy sa o tom čušalo a nič podobné sa nezopakovalo. Nedal sa preto pokladať za viac ako kamaráta, ak vôbec. 

"Vidím, že s mladým mužom zakladáte rodinu. Je tu pár vecí, ktoré by som doporučil. Poďte so mnou," mávol rukou a odkráčal do zadnej časti obchodu. Išla som za ním a zastala pred predajným pultom. "Toto sú strieborné a zlaté náramky. Dá sa do nich vygravírovať napríklad meno vášho potomka, dátum alebo hocičo iné."

"Hm," zamyslela som sa. "Hľadám niečo veľmi špeciálne."

"Mám aj hrnčeky s podobným princípom. Taktiež predávam vtipné veci. Toto sú kupóny na masáž od partnerky, na teplú večeru podľa výberu, moc nad diaľkovým ovládačom...," predajca mi postupne ukazoval farebné papieriky s veselými prianiami.