Dobrodružstvo s Polly

16. kapitola

Ráno sa mi do izby vplazil chlad. Striaslo ma a perinu som si vytiahla až pod bradu. Zaspať nahá asi nebol ten najlepší nápad. Mrkla som na hodinky. Budík mi mal zazvoniť až o desať minút, ale bolo zbytočné ukladať sa teraz na tak krátky spánok. Vypla som ho a slastne sa pomrvila. Šteklenie medzi nohami spred minulej noci ešte neustalo. 

Spustila som ich teda z postele a vsunula do papúč. Nočnú košieľku som našla skrčenú na podlahe pri konci postele. Navliekla som si ju spolu so svetrom nájdeným v skrini. Na zatvorenie dvierok sa Lamont obrátil tvárou ku mne. Pootvoril oko: "Kam sa zberáš?"

"Musím dať rozmraziť moriaka," ozrejmila som. 

"Vrátiš sa?" zamrmlal. 

Zasmiala som sa: "Áno, hneď."

Dom bol tichý. Sterling určite stále spal, nemal dôvod vstávať tak skoro. Ako som vstúpila do kuchyne, uvítalo ma tikanie nástenných hodín. Otvorila som mrazničku a vybrala odtiaľ krásny kus hydiny. Z rúry som vytiahla pekáč a strhla z moriaka obal. Položila som ho naň a nechala na šporáku. Rozhodla som sa, keďže som už bola hore, že pripravím aj plnku. Nechala som roztopiť jednu kocku masla a pohľadala korenie a sušené bylinky. Košík s ovocím na stole som odľahčila o dve jablká a začala s ich čistením.

Akurát som dokrájala prvé ovocie, keď som niekoho začula. Obzrela som sa a uvidela ledva zobudeného Lamonta v teplákoch, ponožkách a s holou hruďou. 

"Prečo nespíš?"

"Opustila si ma."

"Je mi to ľúto," mykla som ramenami a kútik úst vytiahla nahor. 

"To ti len uverím," daroval mi bozk do vlasov a opýtal sa: "Raňajky?"

Pristala som.

Doobedie i poobedie sme všetci traja strávili v kuchyni. Pieklo sa, miešalo, plnilo, varilo. Boli sme naozaj zaneprázdnení, ale stále plní dobrej nálady. Sviatky vniesli do domu úplne inú atmosféru.

Sterling aj Lamont mi ušľachtilo pomáhali. Obaja sa tešili na príchod ich blízkej rodiny. Mala som z toho mierny strach, no nepripúšťala som si ho, až dokiaľ sa starší brat neospravedlnil od povinností preto, že odchádza na letisko. Bála som sa odmietnutia. Nie kvôli sebe, kvôli Lamontovi. Náš vzťah bol dostatočne komplikovaní na to, aby sa domotal ešte viac. 

Pri prestieraní stola slávnostným obrusom a príborom, ktorých prítomnosť v domácnosti ma zaskočila, som sa odvážila položiť zásadnú otázku: "Lamont, čím sme vlastne my dvaja?"

Vidličku uložil vedľa taniera a pekne ju narovnal: "Čo by si chcela, aby sme boli?" povedal potom.

"J-ja neviem," takmer som tie slová zašepkala. 

Zahľadel sa na mňa. Obzrel si ma - vyčesané vlasy, bordové šaty, vykúkajúce bruško a nohy nazuté do béžových lodičiek.

"Dnes si nádherná," zložil mi kompliment. 

Troma krokmi bol pri mne spoza protiľahlého konca stola. Zhlboka sa nadýchol, prstami mi nadvihol bradu a začal rozprávať: "Bol by som rád, ak by sme spolu..."

Buchnutie vchodových dverí ho prerušilo príliš skoro. 

"Sme tu!" zvolal nežný ženský hlas.

Lamont si vzdychol, pobozkal ma na líce a zmizol privítať návštevu. Rozhodla som sa ostať a doprestierať. Hlavou mi vŕtalo, akú myšlienku to nestihol dopovedať. Možno odpoveď na moju otázku, kým sme boli, ako nás dvoch videl on. Dúfala som, že sa to ešte dozviem.