MAFIA

47. Časť

Stále som čumela na ten mobil ako na svätý obrázok. Dookola som si prezerala fotky a správy čo som si s kým písala. Ja neverím! Všetko mi to bolo tak známe ale zároveň som si na to vôbec nedokázala spomenúť. Ako teda mám zistiť, kto som bola? Viem podľa správ že som s Danielom v podstate nechodila a že v ten osudný deň kedy som mala haváriu tak som s ním bola naposledy. Doširoka som otvorila oči a mobil mi spadol na paplón. Ja si tu nehodu pamätám. Rýchlo som vybehla dole do obývačky a prudko som zastavila, keďže som sa zarazila čo u nás doma robí Sára a Daniel? Všetci sa otočili ku mne.

"Čo sa deje srdiečko?" Opýtal sa otec s postavil sa.

"Ja, ja ja." Snažila som sa popadnúť dych a povedať to.

"Čo ty?" Opýtal sa otec a sadol si späť.

"Pamätám si." Dala som zo seba von len tieto dve slová a stále som sa snažila popadnúť dych, keďže som vyletela ako raketa a náš dom bol fakt veľký. Bože! Mám hroznú kondičku!

"Čo???" Vyhŕkol otec nahlas a prebodol Daniela pohľadom. Akože why? No neriešila som to.

"Pamätám si tu nehodu!" Povedala som napokon a všetci otvorili hubu do písmena O.

"To je nemožné, doktor povedal že sa ti spomienky nevrátia!" Povedal otec namosúrene, no keď sa spamätal čo povedal okamžite pozrel na mňa a ja som ho prebodla nenávistným pohľadom. Akože čo? O čom neviem? Oni taja čo som? Alebo čo som bola? Och ja mám v tom taký zmetok!!

"Prosím?" Opýtala som a a neveriacky na nich pozerala.

"Ja to vybavím." Povedal Daniel a chytil ma za ruku. Ťahal ma hore do izby a následne zamkol.

"Heh prečo zamikáš?" Opýtala som sa a úprimne? Aj som sa bála. Otočil sa na mňa a skôr ako som stihla niečo povedať alebo urobiť podišiel ku mne, naklonil sa a pobozkal ma. Och bože! Vtedy mi to udrelo ako rána pálkou do hlavy. Tie pery poznám, tá vôňa čokolády a vanilky, ten ochranársky dotyk, všetky tie sms-ky. Pozrel na mňa a odtiahol sa. Čakal že si asi spomeniem. Mal pravdu vtedy som si spomenula na dosť vecí no on zrejme videl že som si nespomenula. Ooo zlatee. Chystal sa odísť keď som ho zastavila tým, že som mu chytila ruku. Otočil sa na mňa a ja som svoje pery zase priložila k tým jeho. Pocítila som akúsi úľavu z jeho strany.

"Pamätáš sa?" Opýtal sa veselo a bolo vidieť že je šťastný.

"Nie všetko, ale dostatok aby som vedela že ťa....." Nedopovedala som lebo som sa zasekla a pozrela naňho. Nemôžem mu predsa povedať že ho milujem! Veď bože to by bolo trápne. Taká škaredá a taký pekný, to nejde do kopy. Silnejšie ma stisol za boky.

"Nemusíš to hovoriť." Povedal a ja som ostala zaskočená. Priložil svoje pery opäť na tie moje a prisahám, že to bol nádherný pocit.

"Ako to že vždy vieš čo si myslím?" Opýtala som sa lebo som vôbec netušila ako to môže vedieť, keď to nevyslovím. Znervóznel.

"No, časom ti to poviem." Následne mi skusol ušný lalôčik a ja som nechcené vzdychla. On sa iba uškrnul. Do pekla!

"Nechceš si pospať?" Opýtal sa a ja som prikývla.

"Mám však nápad." Povedal rýchlo. Ja som len pobavene zdvihla obočie.

"Pôjdeš ku mne." Povedal a nahodil šteňací pohľad.

"No dobre." Povedala som a on sa zatváril šokovane.

"Čo?" Opýtala som sa a začala sa pozerať na seba, pretože som si myslela že je na mne niečo zle.

"Nič, ja len že si nikdy nesúhlasila tak rýchlo." Povedal a objal ma. Objatie som mu opätovala.

"No zvykaj si, ľudia sa menia." Povedala som pobavene.