22. Časť

3.1K 99 0
                                    

"Poď ďalej." Povedala jej zachrapnutým, slabím hláskom a moje líca pomaly začali zmáčať slzy. Ona nevie ani moje meno. Och preboha.

"Kde je Daniel?" Opýtala sa a otočila sa na mňa. Vtedy som stuhla ako nikdy. Ona- ona si ho pamätá! Vtedy som bola si najšťastnejší človek.

"Čo všetko si pamätáš?" Opýtala som sa potichu a sadla som si na stoličku, ktorú som si dala k jej posteli.

"Nie veľa, len to že mám Pánovi Salvatorovi zariadiť dom." Povedala milo a snažila sa usmiať. No mne však do úsmevu nebolo. Ona si pamätá len to že mu zariadiť dom. Pre boha. Veď to bolo skoro pred troma mesiacmi čo sa spoznali.

"Nič viac si nepamätáš?" Opýtala som sa opatre a ona len pokrútila hlavou. Ostala som u nej ešte hodinku, za ktorú sme sa porozprávali a povedala som že ju prídem pozrieť zase zajtra. S tým som potom odišla. Išla som domov. No po ceste má zastavil ešte Drew.

"Ahoj." Pozdravil a milo sa usmial.

"Ahoj." Povedala som smutne a snažila sa k úsmev.

"Ó aby som nezabudol, Amanda je na tom veľmi dobre, čo je obdivuhodné, pretože veľa pacientov po takejto zrážke boli v kóme aj niekoľko rokov," keď to povedal až ma zmrazilo.

"ale ona to zvládla za mesiac. Každopádne ak bude sama chcieť o pár dní by mohla ísť domov, ale pod tou podmienkou že ju bude niekto strážiť. A treba jej aj pomôcť sa oboznámiť v prostredí. Veď asi už vieš že si všetko nepamätá a bolo by dobré keby išla do svojho starého prostredia. Rodičia, príbuzný a tak." Dopovedal a usmial sa na mňa.

"Ďakujem Drew za všetko." Povedala som a objala som ho. On mi objatie hneď opätoval.

"Samozrejme, maličkosť. Počuj napadlo mi no ehm," poškrabal sa na zátylku a nervózne pozeral na mňa. Bol zlatý.

"či by si nechcela ísť so mnou v piatok na večeru." Opýtal sa nervózne a čakal čo poviem.

"Pozývaš má na rande?" Opýtala som sa a jemne nadvyhla pravý kútik úst.

"Nooo." Povedal a stále bol nervózny.

"Tak platí." Usmiala som sa a bolo vidno že mu odľahlo.

"Uff tak teda prídem po teba o ôsmej?" Opýtal sa a čakal či mi to bude vyhovovať. Ja som prikývla a išla som preč.

Keď som dorazila domov už tu bol aj Dano. Zase tu bolo cítiť ženskú vôňu. Ach bože.

"Dano." Zakričala som a zachmúrila sa.

"Aaa už si tu?" Opýtal sa a práve z jeho pracovne vyšla pohľadná postaršia dáma. No pfuj. Tak vedela som že spáva so ženami ale s takými to?

"Dovoľ aby som ti predstavil pani Molnesovú, je to dizajnérka." Povedal a mne spadla sánka snáď niekde na podlahu.

"Teší ma." Povedala som a podala jej ruku.

" Aj mňa." Povedala milo a darovala mi úsmev. Ja som sa pozrela na Dana a v mojom pohľade mohol vyčítať že chcem vedieť všetko.

"Tak pán Salvator dúfam že sa nejako dohodneme." Povedala a venovala už len jemu pozornosť.

"Samozrejme, o detailoch sa dohodneme inokedy." Povedal a už ju vyprevádzal von.

"Čo to malo znamenať?" Opýtala som sa a čakala na odpoveď.

"To sa v pravý čas dozvieš, nič sa neboj." Povedal milo a usmial sa na mňa.

Z pohľadu Amandy:
Keď som sa prebrala, bolelo ma celé telo. Do pekla vôbec neviem čo sa stalo. A zrazu to prišlo ako rána pálkou do hlavy. Pohádala som sa s Danom, no skôr som ušla a potom tá zrážka. Na stolíku v nemocnici som mala svoj mobil. Tak som ho zapla, pozrela sociálne siete a videla rôzne príspevky na moje meno. Vety typu: Modlíme sa za teba, Čím najskôr sa preber, Ten sviniar za to zaplatí. Sme tu s tebou atď... Bolo to milé, vážne. No potom vošiel do dverí doktor.

"Zdravím slečna volám sa Drew Manson a som vás ošetrujúci lekár." Predstavil sa a usmial. Úsmev som mu opätovala.

"Ako sa cítite?" Opýtal sa.

"No ako sa to vezme." Povedala som a jemne sa uchechtla.

"Áno, chápem Vás, predsa byť v kóme nie je nič príjemné." Povedal a začal si niečo zapisovať do papierov ale ja som stuhla. Všimol si to.

"P-prosím?" Pozrela som na neho neveriacky.

"No ako už viete mali ste autonehodu, však bola to čelná zrážka s kamiónom takže ste boli mesiac v kóme." Dopovedal a ja som myslela že má porazí. Do prdele. Čo otec? Aaaaa sestra? A Sára? A Adam?

"Odpočinte si, stavím sa neskôr." Povedal a už ho nebolo. Len som si ľahla späť a spala som. Aby ste boli v obraze Dano tu za mnou chodil každý deň ale tak aby o tom jeho rodina nevedela. Dokonca sme sa oficiálne dali dokopy. Heh na nezvyčajnom mieste ale mne to nevadí. Hlavné je to že sme si vyriešili tu nezhodu, za ktorú som doplatila tak že som bola v kóme.

Keď nastal deň prepustenia tak sa má Dano opýtal či sa nenasťahujem k nemu. Po niekoľko hodinovom presviedčaní som to nakoniec prijala. Keď sme došli k nemu tak mi dal veci do jeho izby a povedal nech si sadnem. Vďačne som sa naňho pozrela za čo som si vyslúžila úsmev a bozk. Och ako mi to chýbalo. A však vedela som že od teraz to naberie iný smer, pretože teraz sa nás budú snažiť zabiť každým dňom. Keďže už sa to dostalo do novín, a aj to že som prežila.

"Tak čo by si si dala na obed?" Opýtal sa a sadol si ku mne.

"No neviem mám strašnú chuť na niečo dobré ale neviem na čo." Povedala som a zasmiala som sa. On spolu so mnou.

"Tak v tom prípade ťa pozývam na obed." Povedal a už bol oblečený. Ja som vstala a išla som za ním.
Nasadli sme do jeho auta a mierili sme do reštaurácie.

"Čo vám prinesiem?" Opýtal sa milo čašník a na mňa sa vrele usmial. Dano si to všimol a zabíjal ho pohľadom. Heh zlaté.

"Ja si dám hranolky so streakom a k tomu chladený čaj a ty láska?" Opýtala som sa a pozrela na Dana, ktorý sa uškrnul nad tým ako som ho nazvala ale čašníka to neodradilo pretože sa na mňa stále usmieval.

"Dám si to čo ty láska." Zopakoval moje slovo a prisahám keď to povedal on vyznelo to tak krásne. Och. Skoro som sa roztopila. Než čašník stihol odísť tak mi dal papierik.

"Toto je pre vás slečna." Povedal, usmial sa a odišiel. Dano na mňa pozrel a bolo vidno že ten papierik páli pohľadom. Ja som ho otvorila a bolo tam napísané:
Nezašla by si von?
0950 789 648
Zavolaj :*
Papierik som podala Danovi, ten keď to videl sa postavil a so slovami že sa ochvilku vráti sa pobral tam kam majú prístup len čašníci a kuchári. Musela som sa zasmiať. Takého to som ho v živote nevidela. On žiarlil. Bolo to zlaté. Keď sa vrátil tak mal ruku od krvi ale len trochu. Vyvalila som oči a pozrela naňho.

"Ani nechcem vedieť čo si spravil tomu chudákovi čašníkovi." Povedala som a zasmiala sa. On sa len uškrnul nabok sa cez stôl a venoval mi slabý bozk. No na to už do vnútra prišla nejaká blondína a mierila si to sem.
Hmm. Tak toto mi dlží vysvetlenie.

"Ale čo tak so mnou nikam nechceš ísť a s touto áno? Veď sa na ňu pozri zďaleka nie je taká ako ja." Povedala a pohŕdavo sa na mňa usmiala. Mne už šli prasknúť nervy. Kks. Ešte keď sa naňho natlačila to som už nevydržala.

"Tak počuj ty nádhera, ak teraz nevypadneš, zaručím ti jednu vec a to takú že budeš musieť zájsť na plastiku pretože to ten tvoj ksychtík nezvládne takže ti radím vypadni skôr ako to splním!" Zvýšila som potichu hlas aby nás nepočuli ostatní ľudia. Ona na mňa len vyvalila oči a Dano ten sa spokojne uškŕňal a sledoval nás. Ona len namosúrene odišla. Pozrela som sa na Daniela pohľadom typu alá čakám že mi to vysvetlíš.

"S radosťou." Povedal a už sa pustil do jedla. Spokojne som sa usmiala a tiež som sa pustila do jedla, ktoré nám už medzitým doniesli.......

MAFIA Donde viven las historias. Descúbrelo ahora